Došla som domov a zrazu behom sekundu, bumbacpuf všetko bolo tak isto ako keď som pred pár dňami odišla. Kričíme pre jedlo, pre nevypraté prádlo, pre chlast, pre peniaze, kričíme nonstop.
Naivne som si myslela, že ok, odídem si pekne na Grejpík, trošku toho, trošku tamtoho, vytretá, smradľavá, unavenučká s rozbitými kolenami, vrátim sa, vyspím sa a zrazu sa z čista jasna vyparí ten najviacmeganapiču kolobeh ktorý pretrváva cirka 25 rokov.
Ten je však už tak zažratý do našich životov, kože, stien že to nie je vonkoncom možné. Smrdíme od všetkých našich sračiek.


A tak som si dala horúci kúpeľ, extra dávku spánku, toffifíčko, vínčo a čakám kedy prestane nad mojim životom hrmieť.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár