Náhodný pozorovateľ by si mohol myslieť že na niekoho čaká. A možno by mal pravdu.
Iný náhodný pozorovateľ by len pokrútil hlavou nad tou hlúposťou - sedieť v takej zime, tak naľahko oblečená. A tiež by možno mal pravdu.
Ale len jediný z tých pozorovateľov by podišiel k nej a oslovil by ju. Nepýtal by sa jej ako sa volá ani prečo sedí na brehu rieky v takom chladnom počasí.
Nepýtal by sa, lebo by to nepotreboval. Stačil by mu jediný pohľad aby vedel, že ona čaká práve naňho - na neznámeho človeka ktorý vie odpovede bez toho aby položil otázky. Na toho neznámeho človeka, ktorý by sa na ňu prívetivo usmial a potom by jej ponúkol svoj kabát aby neprechladla. Na toho neznámeho človeka...
...ktorý náhle, bez akéhokoľvek varovania padá na zem. Stromy naokolo si naďalej ticho šumia, akoby sa nič nedialo, akoby sa ich náhla smrť na brehu rieky netýkala.
Na brehu ticho tečúcej rieky sedí mladá žena v tenkých bielych šatách splývajúcich so snehom naokolo. Vlasy priam bielej farby jej v drobných vlnkách padajú na chrbát a belasé oči hľadia kamsi do vody. Revolver ktorý zviera v ruke opäť nachádza svoje pôvodné miesto v záhybe jej šiat a niekoľko šepotavých hlasov kdesi v jej hlave jej už hlási ďalšieho vyslanca lásky ktorý má zachrániť jej stratenú dušu...
P.S.: Akákoľvek podobnosť s reálnym svetom a s reálnymi ľuďmi je čisto náhodná... nehľadajte ani súvislosť medzi týmto blogom a mnou...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
cize tu matiku nepochopil? (inside joke)
mimochodem, pekne chvalim chvalim