Paradox

(Poznámka autorky: Sľubovaný paradox, nájdete až na konci tohoto dlhého niečoho ak sa vám to chce čítať... najskôr potrebujem napísať ako som k tomu paradoxu vlastne prišla)


Keď mi asi pred dvoma týždňami prišla správa "Asi prídem 23.-ho do Bratislavy", tešila som sa, no netušila som presne že ma čaká taký skvelý víkend.

Áno, celý týždeň som ako zvyčajne chodila spať neskôr než by sa patrilo a vstávala som skôr než sa mi zdá zdravé a zaklincovala som to vo štvrtok večer matfyzáckou beániou (kde som sa pobavila, zabavila, bola som traumatizovaná ale najmä som sa odtiaľ vrátila nadránom, čiže do postele som sa dostala o pol piatej ráno). Vstávanie v piatok o siedmej, aby som si ako-tak upratala izbu a následne stihla autobus do školy (ktorý som aj tak nestihla a na tú jedinú hodinu som potom aj tak nešla ) môjmu fyzickému stavu veľmi neprospelo a keď som si konečne niečo po dvanástej vyzdvihla na Nivách moju sensei - Lucy, bolo nebezpečné nechať ma niekde sa oprieť, pretože som po chvíľke zistila že driemem

Po nejakom to pobiehaní po meste, rôznych obchodoch (nie, netrpíme nakupovacou mániou, ale chceli sme sa aj najesť a potom ísť "oslintať" výklad obchodu so zbraňami ), zbežnej prehliadke vianočných trhov a nakoniec aj niekoľkých telefonátov (jedného nie veľmi optimistického) sme sa niekoľko minút pred stanoveným termínom objavili v (našťastie) poloprázdnej čajovni.

Po niekoľkých minútach a asi dvadsiatich otvoreniach dverí, ich konečne otvorili správne osoby. Gabika a Jakub, obaja v dobrej nálade a Jakub so svojim arzenálom zbraní v rukách. (Myslím že tento arzenál bol aj vcelku využitý )

Po ďalšej krátkej chvíli sa tak trochu nečakane objavila aj Ľudmila a s ňou prišla aj obrovská dávka energie (Kde sa to v nej berie? )

Netrvalo dlho a dvere sa otvorili opäť. Igor a Adam prišli obaja vo veľmi dobrej nálade (Alebo ju aspoň úspešne predstierali ) a Adam dokonca rozšíril náš "arzenál" keďže so sebou priniesol svoj luk.

Neskôr sa objavil (tiež trochu nečakane) aj Gusto. (mám z jeho výšky traumu...nedočiahnem na neho )

Nebyť toho, že som celý večer driemala (Áno, boli podniknuté pokusy ma zobudiť, ale ešte aj šťuchanie do mňa prstom sa mi zdalo príjemné a upokojujúce A to myslím úplne vážne ), to bol skvelý večer... A potom prišiel ten nešťastný čas a s myšlienkou krásnej soboty (aj keď trochu neochotne) sme sa vybrali domov (teda ako kto, ale my s Lucy sme boli nútené )

V sobotu mi bolo dopriate vyspať sa, dobre naraňajkovať, rozosmiať Lucy pohľadom na mňa v úlohe Búchača (na to som naozaj hrdá, aj keď pozerať sa na svoje neherecké výkony bolo deprimujúce... hlavne keď tá najlepšia časť chýbala ) a potom sme bez akéhokoľvek plánu, málo peniazmi a nabitými telefónmi nasadli na autobus späť do Bratislavy.

V priebehu asi troch hodín sme striedavo obe absolvovali niekoľko telefonátov, (a kúsok akéhosi zlváštneho predstavenie v novej budove SND) kým sme došli k záveru že si opäť ideme sadnúť do čajovne. A potom nasledovali ďalšie telefonáty kedy sme túto informáciu posielali ďalej.

V priebehu hodiny sme stihli presun do Polusu, obed a následný presun späť do centra, do čajovne. Dorazili sme práve vo chvíli keď Dušan (áno, som dobrá, pamätám si ako sa ten milý človek volal ) otváral.

Netuším v akom časovom rozpätí, ale výsledná spoločnosť (v abecednom poradí):
Adam, Dominika, Gabika, Igor, Jakub, Lucka, Lucy, Peťa a chvíľu aj Dianka
mi priniesla úžasný večer plný filozofických zamyslení, šialených teorií o budúcnosti (Jakub, začni viac písať blogy ), pokusov o balenie, šachu, vedeckých debatách o bojových umeniach a nakoniec obrovskom množstve prehier.

(((keď sa potom doma teta nad niečím rozčuľovala a zahlásila že sa tam vzadu obšťastňujeme, len som sa nenápadne naklonila k Lucy so slovami "Prehrala som" )

Sediac v obklopení skvelých ľudí (ku koncu dokonca medzi dvoma úžasnými chalanmi, na čo sa naozaj nemôžem sťažovať, skôr naopak ) som sa cítila tak ako už dlho nie... A teraz príde ten ľahko vysvetliteľný paradox:
Mala som perfektný večer a predsa keď som potom sedela v autobuse a Lucy vedľa mňa unavene pozerala do stropu, tak som bola nešťastná... (a ešte stále ma to drží... )
Nešťastná že sa skončilo niečo úžasné a neviem kedy príde niečo ďalšie také... Áno, mala by som sa riadiť heslom: "Nesmúť nad tým že niečo skončilo, ale teš sa z toho, že sa to vôbec udialo", ale nepomôžem si


Je štvrť na päť ráno, som unavená, mám na spánok asi štyri hodiny, nechápem niektoré vzťahy medzi ľuďmi (to je príbeh o inom, tí dvaja sami nevedia prečo sú na tom tak ako sú), je mi neskutočne smutno a netuším prečo toto píšem a prečo vôbec chcem kliknúť na "Pridaj nový" keď to dopíšem.

P.S.: Ďakujem vám za úžasný víkend, ktorý som konečne nestrávila doma pri počítači alebo tak a v prípade akýchkoľvek sťažností, môžete mi tu zanechať akýkoľvek komentár.

P.P.S.: Ak som aj vytvárala dojem duševnej neprítomnosti, ja som vás sledovala

P.P.P.S.: Už ani neviem čo som chcela... a už zase driemem nad klávesnicou... takže asi idem spať...

P.P.P.P.S.: Ak ste sa dočítali až sem, gratulujem, ak nie, v podstate ste prišli len o môj duševný výlev...

A týmto sa lúčim a želám dobrú noc... resp. dobré ráno...

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu