Príbeh jedného Muža

Bola hlboká noc plná romanticky žiariacich hviezd. Hoci mesiacu do splnu ostávalo ešte veľa dní, jeho jas osvetľoval krajinu dostatočne na to, aby Muž videl kam kráča. Kráčal pomaly, vedel že má ešte dosť času.
Dosť času...
Dosť času na čo? Aby dokráčal v ústrety vlastnej smrti? Aby zachránil svet? Aby...?
Neoplatilo sa nad tým rozmýšľať. Jednak ho to premýšľanie oberalo o sily...


„Nie! Zastavte to! Takto to predsa vôbec nebolo!“

„A ako to teda bolo? Skús to rozprávať ty s tou tvojou šikovnosťou!“

„A vieš ty čo? Ja to naozaj skúsim! Takže pripravte sa, začíname odznova... „


Bola hlboká noc plná romanticky žiariacich hviezd. Hoci mesiacu do splnu ostávalo ešte veľa dní, jeho jas osvetľoval krajinu dostatočne na to, aby Muž videl kam kráča. Ale on to nepotreboval. Cestu už poznal natoľko dokonale, že by trafil aj poslepiačky. Napočudovanie sa ráznosť jeho kroku vôbec nevylučovala s jeho pomalou eleganciou...


„Pomalou eleganciou? Čo to trepeš? Veď ten Muž o slove „elegancia“ v živote nepočul!“

„Stále je to lepšie než tie tvoje drísty o tom, ako kráča v ústrety vlastnej smrti!“

„To neboli drísty! Naozaj kráčal v ústrety vlastnej smrti! Mám to z dôveryhodnejšieho zdroja než ty!“

„Ale! Nehovor! A odkiaľ TY vieš z akého zdroja to mám?!“

„Ja...“


Oba tvory náhle zmĺkli, akoby ich niekto švihnutím čarovného prútika obral o hlas. Ten niekto bol Muž, ktorý sa práve dvíhal z tmavého kúta miestnosti aby si k nim prisadol. Keď začal rozprávať, jeho pevný hlas sa rozliehal naokolo a zapĺňal každučkú škáru.

„Tá hlboká noc o ktorej ste rozprávali, tá bola v skutočnosti takmer svitanie, hviezdy už skoro nebolo vidieť a mesiac bol práve v nove, takže do splnu mal naozaj ďaleko...“

Keď sa Muž na chvíľu odmlčal aby sa prostredníctvom spomienok vrátil do tej doby, oba tvory ho zarazene sledovali a čakali čo povie.

„Bol som vtedy naozaj mladý a nerozumný... Nevedel som do čoho idem... Keby som mal vtedy viac informácií, možno by som si to bol rozmyslel...“

Muž sa opäť odmlčal, akoby bojoval s vlastnými výčitkami svedomia a až v tej chvíli bolo vidieť jeho prešedivelé vlasy a vráskami zbrázdenú tvár. Vyzeral neuveriteľne staro, ale ani jeden z tvorov sa neodvažoval hádať či je to prežitými skúsenosťami alebo vekom.

„Bol to vtedy náročný deň o ktorom dodnes kolujú rôzne chýry, ale ozajstná pravda je len jedna a dovoľujem si tvrdiť, že som jediný kto ju pozná celú. V ten deň...“

Posledné slová muž vyslovil zadychčane, akoby ho tie spomienky neuveriteľne unavili a opäť sa odmlčal. Zvedavé očakávanie pravdivého príbehu o tom dni, o ktorom všetci toľko hovorili, však zamestnalo oba tvory natoľko, že prehliadli modrastý nádych ktorý naberala Mužova tvár a nezaujalo ich ani to, že muž sa už dlhú chvíľu nehýbe...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu