Pijem horúci čaj a snažím sa zabrániť ďalšiemu prísunu energie, už je predsa dávno po šiestej a ja patrím rozhodne medzi tie, ktoré si strážia svoju váhu ako nič iné a stravujú sa zaručene bio stravou. A tak samozrejme neodolávam perníku, ani keksu...
Keď tak nad tým rozmýšľam, asi mám depku alebo čo. V ušiach mi hrajú pesničky vhodné na spáchanie samovraždy, čítam knihu 50 spôsobov ako zbaliť chlapa, celý deň sa napchávam sladkým a moje myšlienky nie sú práve najšťastnejšie. DEPKA. Čo toto slovo vlastne znamená? Pojmom depresia sa označuje ťažká psychická choroba. Ja ho používam vtedy, keď ma niečo trápi alebo som smutná. Tak to robí asi ešte ďalších 88% ľudí okolo mňa. Tí zvyšní sú buď spokojní so svojim životom alebo sú už dávno na psychiatrii.
Stále preklikávam okná na prehliadači a rozmýšľam, čo zaujímavé by som ešte mohla napísať. Už viete, že som sacharidová závislačka trpiaca smutnými náladami. Ale jednu vec neviete. Milujem svoj život. Milujem život samotný. Nemám bohatých rodičov, nechodím na súkromnú a na strednú som sa nedostala kvôli tomu, že niekto podal vrchnému obáločku. Nemám drahé šperky, auto, ani najnovší telefón. Nemám ideálnu rodinu, dokonca, by som mohla tvrdiť... radšej nič. Nemám postarané o budúcnosť. Nie som krásna ani prehnane múdra. Nepatrím medzi dievčatá, ktoré všetci zbožňujú.
A viete prečo? Lebo som sama sebou. Lebo sa nehanbím vyjsť vonku v teplákoch s nenamaľovaným fejsom (aj keď viem, že v takých chvíľach by sa ma okoloidúci zľakli, ak by som sa na nich pozrela a tí chlapci z diskoték by ma nespoznali a keby náhodou áno, zaprisahali by sa, že už nikdy v živote sa nebudú lepiť na nejaké dievča). Lebo si poviem vždy to, čo mám na jazyku. Lebo keď mám náladu na hádku, tak sa hádam a keď mám chuť na smiech, tak sa jednoducho smejem.
Ešte stále sa pýtate prečo milujem život? Lebo nám dáva šancu byť jedinečnými, dáva nám šancu ísť si za svojimi cieľmi, mať svoje sny. Nie vždy je ideálny. Niektoré veci, bohužiaľ, nemôžme ovplyvniť. Ale ja si naplno užívam tie chvíle, keď viem, že všetko to je na mne, keď mám osud vo vlastných rukách, keď môžem rozhodovať o tom, čo urobím a čo poviem, komu ublížim, komu pomôžem.
Toto bola moja prvá krátka spoveď.
Dosť štylisticky neupravená, keďže je už po desiatej, určite aj s gramatickými chybami, možno bez témy a možno bez obsahu.
MY LIFE - MY RULES
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
michaeldevega
6. 2.febuára 2012 17:58
Ale tak by to vždy malo byť..Aj keď pravda občas bolí..Ale človek na to príde až časom..
Napíš svoj komentár