Takze...
O SKLAMANIACH
Vsetko sa rozpadlo ako domcek z karat,
neostalo nic, iba diera v srdci.
Neostal ti ani jediny kamarat,
co ponukol by ti pomoci.
Ostala si schulena v izbe,
tvar zaborila si do dlani a plakala si,
kricala si: "Pomoz mi Boze, Kriste!"
No ozyvali sa iba strasidelne ticha hlasy.
Ked pozrela si von oknom,
bola tam len spina a skaza,
v tomto hnusnom svete smutnom,
pri tom pohlade ti chrbat oblizovala namraza.
No zrazu vrzli dvere a objavil sa on,
zdvihla si hlavu a pozrela na neho,
srdce rozbusilo sa ti ako zvon.
Vedela si, ze je to on.
Prisiel k tebe a podal ti ruku,
usmial sa a povedal neplac.
Chcela si zahnat tu hrozivu muku,
hovorila si:" No tak, zial svoj potlac."
Zrazu vstala a utrela si slzy,
potlacila si v sebe vsetky hrozy.
Chytila si jeho ruku,
uz necitila si tu muku.
Staci jediny pohlad do jeho oci,
a kazdy mu do naruce skoci.
Ruka v ruke ides s nim,
za dalsim sklamanim...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
27. 9.sept. 2011 16:17
cim to je, cim to je, ze ludia tak radi pisu smutne basne?
Napíš svoj komentár