„Ahoj Marek.“ Ozval sa hlas v mobile.
„Ahoj mami.“ Už toľko som sa s ňou nerozprával, až som takmer zabudol aký má hlas.
„Rozmýšľala som, žeby som prišla na návštevu ak budeš mať voľno.“
„Samozrejme.“ Odpovedal som prívetivo, no pred očami mi prebehol celý svet. S mamou som nevychádzal veľmi dobre a radšej som sa stýka s otcom. Viete ako, matky, chcú svojich synov chrániť pred všetkým zlým a viem, že s mojím životným štýlom by určite nesúhlasila. Som jej jediný syn a viem, že som stále jej malý chlapček.
„Môžem prísť dnes?“ pozrel som sa na hodiny, potom okolo seba na ten bodrel no súhlasil som.
„Áno, tak o dve hodiny ahoj.“ Zložil som a pustil sa do upratovania. Nadával som sám sebe, prečo si neviem udržať poriadok. Špinavé riady ešte z minulého týždňa som rovno vyhodil, pretože umývať by som ich nestihol. Rozhodol som sa, že odteraz budem jedávať z papierových misiek. Rozhádzané oblečenie som zastrčil pod pohovku, pootváral som všetky okná aby som vytvoril prievan a vohnal trochu čerstvého vzduchu do bytu. Hodil som na seba ešte studenú sprchu a len tak tak som stihol dobehnúť k dverám aby matka neodišla.
„Ahoj.“ Pozdravil som sa a objal som ju. Pozval som ju hore a usadil ju na pohovku. V hĺbke srdca som dúfa, aby všetky tie veci spod nej nevypadli.
„Tak ako sa ti darí?“ spýtala sa ma hneď na úvod.
„Ale celkom dobre. Mám svoju pacientku.“ Odvrkol som a pozrel sa na bar, ktorý som mal v rohu izby.
„Nalejem ti niečo?“ spýtal som sa.
„Nie, ďakujem.“ Odpovedala
„Tak ja si teda nalejem ak ti to nevadí.“ Povedal som a nalial som si pohár whiskey. Mama sa na mňa prekvapene pozrela no nepovedala nič len mykla ramenami. Nastalo trápne ticho a ja som nevedel, čo mám robiť. Po druhom poháriku som už bol odvážnejší.
„Ako s otcom?“ spýtal som sa.
„Ja sa s ním nestýkam Vieš, že už dávno nie sme spolu.“
„A nechcela by si sa s ním dať opäť do kopy?“ spomenul som si na časy keď som bol malý. Keď som ešte ma úplnú rodinu.
„Vieš, že je to už za nami. Si už dospelý, myslela som si, že si už vyrovnaný.“
„Veď som, len som si spomenul na časy, keď sme ešte bývali spolu. Niekedy mi to chýba. Keď sa rozprávam so svojimi pacientmi, často mi príde smutno.“ Rozrozprával som sa a začal som spomínať na svoje detstvo. Vide som jasný obraz seba a svojich rodičov na malom pieskovisku v meste, kde bolo množstvo kĺzačiek, trampolín a rôznych hojdačiek. Videl som tiež seba ako malého chlapca, s odretými kolenami a cumlíkom v ústach. Hneď vedľa mňa na lavičke sedeli moji rodičia a objímali sa. Z premýšľania ma prebudil zvonček pri dverách. Položil som pohár a šiel otvoriť dvere. Čakala ma tam moja najtajnejšia nočná mora, ktorá mohla v tomto okamihu prísť. Luce.
„Čo tu robíš?“ spýtal som sa
„Počula som, že je tu tvoja matka, tak som sa prišla zoznámiť.“ Mala na sebe čierne kožené minišaty a vyzerala skôr akoby šla do nejakého verejného domu.
„Načo by si sa s ňou zoznamovala?“ nerozumel som. Stál som vo dverách, aby sa nedostala dnu.
„Musím sa zoznámiť s budúcou svokrou.“ Usmievala sa na mňa
„Svokrou?!“ vybuchol som
„Kto je to tam?“ kričala mama z vedľajšej miestnosti.
„Nevesta.“ Zakričala Luce. Bol som v šoku, nevedel som, čo mám robiť a čo od toho celého vôbec očakávať. Chcel som zatvoriť dvere, ale jej vysoké čižmy zablokovali moju činnosť. Keď prišla mama, zostala zarazene stáť a nevypadlo z nej ani slovo. Myslím, že takto si svoju nevestu nepredstavovala. Mama pochádzala so slušnej rodiny, kde otec bol živnostník a mama pracovala na poli. Nebola zvyknutá na takéto mestské dievčatá.
„Dobrý deň. Volám sa Luce.“ Namierila k nej ruku. Neviem prečo, ale matka na ňu nereagovala. Bolo to síce neslušné, ale v podstate som bol rád. Luce teda stiahla ruku späť a zahanbene sklonila hlavu. Potom sa však otriasla a schytila ma za ruku aj keď som sa bránil.
„Toto je tvoja žena ?“ spýtala sa ma napokon matka prekvapeným tónom. Nevedel som ako jej mám odpovedať. Nechcel som ju zarmútiť, keďže som vedel, že s mojím štýlom života súhlasiť nebude, ale zasa som jej nechcel predstaviť ako moju partnerku Luce. Napokon som rozhodol. Chcel som byť čestný. Pustil som Luce a zapozeral sa matke do očí.
„Vieš mami, ona nie je moja partnerka. Pár krát sme spolu spali a asi jej z toho hrabe. Je tiež lekárka u nás v sanatóriu, ale nechodím s ňou.“ Priznal som sa. Ešte nikdy som sa necíti tak potupený, ale vo vnútri som cítil víťazstvo. Mama sa na mňa zapozerala, no zobrala to lepšie ako som si myslel.
„Slečna, neviem v ktorom nočnom bare pracujete, ale môj syn je inteligentný mladý muž, ktorý myslel niečím iným ako mozgom. Dúfam, že ste ma pochopili a odídete teraz v pokoji domov.“ Výraz, ktorý mala Luce v tvári bol na nezaplatenie.
„Fajn.“ Nahnevano zvrčala a odišla
„Ďakujem mami.“
„Nabudúce si nájdi nejakú s rozumom.“ Povedala a začala si obliekať kabát.
„Kam ideš?“ bol som prekvapený a nerozumel som čo sa deje.
„Domov, nemám tu viac čo robiť. Sklamal si ma Marek.“ Povedala a buchla dverami.
„Prepáč.“ Zašepkal som potichu aj keď som vedel, že už ma nemôže počuť. Bolo mi to ľúto. Ľahol som si na opustený gauč a pomaly so smútkom v srdci som zaspával.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár