„Dobrý deň.“ Povedal som keď som vošiel a v kresle som videl sedieť známeho starého pána.
„Vitaj.“ Pozdravil ma a rukou mi ukázal aby som si sadol oproti mne. Podišiel som a za rohou na mňa vykukol snehovo-biely plášť s mojím menom vyšitým na prsnom vrecku. Oči sa mi rozžiarili ale nechcel som to dávať najavo.
„Takže Marek. Sme radi, že ťa tu môžeme privítať. Pre začiatok, sa budeš venovať prvému poschodiu, je tam pár pacientov s psychickými poruchami ako je schizofrénia a rôzne fóbie. Je tam sedem izieb no v každej je len jeden pacient. Máme veľmi kvalifikované sestričky, ktoré vám ochotne pomôžu. Myslím, že ako priateľ vášho otca by sme si mohli potykať čo poviete?“ bol som prekvapený ako rýchlo to ide a že mám dosť pacientov pod palcom, keďže som u nás mal len jednu a tým bola moja Sabínka.
„Súhlasím.“ Usmial som sa a podal som mu ruku
„Nech sa ti páči. Tu je tvoj plášť. Originálny je len jeden a o týždeň dostaneš ešte dva náhradné avšak na nich už nebudeš mať napísané meno.“ Povedal a podal mi plášť po ktorom som doteraz pokukoval. Postavil som sa, že idem pozrieť svojich pacientov a zamieril som k dverám.
„Ešte počkaj!“ kričal za mnou „Ráno pracujeme od siedmej. Je tu pevný pracovný režim, takže budeš sem chodiť od siedmej do tretej a potom kedykoľvek to bude potrebné.“ Pousmial sa a ukázal mi, že môžem ísť.
„Takže žiadne nočné?“ spýtal som sa a dúfal, že to bude jedna z pozitívnejších správ.
„Nočné. Budeš mať svoj pager a keď to bude potrebné a v noci ti zapípa budeš sem musieť prísť.“ Oznámil mi a podal nejaké papiere. Moje perfektné vyhliadky skončili. Mierne deprimovaný som vyšiel na chodbu, kde som sa zaboril do študovania pacientov a chorôb, ktoré teraz stály predo mnou. Pacienti neboli až taký zaujímavý ako som mal doma, ale bol som odhodlaný pobiť sa s touto úlohou a tak som hneď zamieril k pacientovi, ktorý ma ako tak zaujal. Pacient trpel silnou agorafóbiou, čo znamená, že mal strach z otvoreného priestranstva. Napokon ma tento pacient zaujal práve tým, že viac menej to bola jediná fóbia, ktorá som vedel čo znamená.
„Dobrý deň.“ Milo som sa pozdravil už vo svojom novom plášti.
„Dobrý.“ Odpovedal mi muž, ktorý sedel na posteli. Bol strednej postavy s jemným nádychom šedín. Mohol mať okolo 36 rokov. Videl som na ňom ako zasnene pozerá von oknom a ako veľmi túži len tak vybehnúť vonku a užívať si čerstvého vzduchu no niečo vo vnútri mu v tom bránilo a ja som chcel vedieť čo.
„Som váš nový lekár od dnešného dňa chcel by som sa s vami porozprávať ak by to bolo možné.“
„Samozrejme.“ Odpovedal mi a presunul sa na stoličku, ktorá bola v rohu miestnosti. Pochopil som, že predtým to tak robil tiež a nechcel som mu narušiť jeho zvyklosti a tak som sa prispôsobil a sadol si k nemu. Boli to vlastne dve stoličky okolo malého stolčeka.
„Čo by vás zaujímalo?“ spýtal sa ma. Vôbec som sa necítil ako lekár. Skôr som mal pocit, že on školí mňa a tento pocit sa mi veľmi nepáčil. Vytiahol som si poznámkový blok, preložil si nohy a pomaly som začal.
„Ako ste sa cítili prvý krát keď ste sa snažili vyjsť z domu s touto chorobou?“
„Keď som prvý krát prišiel na to, že nie je niečo v poriadku bol som vonku. Šiel som po ulici a zrazu som sa chcel vrátiť. Niečo vo vnútri mi hovorilo, že okolo mňa je nebezpečenstvo.“
„Prečo nebezpečenstvo?“ cítil som sa úplne inak ako keď som pracoval doma. Tento človek so mnou komunikoval. Nemal s tým problém, nemusel som z neho nič ťahať. Nebola to Sabína, bolo to celkom iné.
„Niekoľko dní predtým sa pri mne odohralo niečo zvláštne.“
„Mohli by ste mi popísať čo sa presne stalo?“
„Nie je to v záznamoch?“
„Možno je, ale ja to chcem počuť priamo od vás aby som si vedel spraviť svoj obraz.“ Hovoril som čo najpresvedčivejšie. Nechcel som mu jednoducho povedať, že sa mi to nechce čítať.
„No dobre.“ Pán sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať svoj príbeh. „Jedného dňa, bolo to týždeň pred mojou vlastnou svadbou sme sa spoločne so snúbenicou vybrali vybaviť posledné veci ohľadom vytúženého dňa. Ako mladý, zamilovaný pár sme si chceli užiť ešte posledné chvíle keď sme slobodný a dohodli sme sa, že pôjdeme na večeru do reštaurácie, ktorá bola neďaleko môjho domu. Ja, ako mladý muž, som túžil po tom, aby sme si dali nejaký alkohol a aby moja partnerka zostala u mňa cez noc. Sadli sme si, objednali a keď k nám dorazilo jedlo a my sme sa konečne mohli pustiť do obľúbenej pochúťky vbehol do reštaurácie muž so zbraňou. Neviem síce dôvod, ale začal bezmyšlienkovito strieľať po reštaurácii. Napokon si vybral moje dievča ako hlavnú obeť, postavil sa k nej a priložil jej zbraň k čelu. Nemohol som nič robiť. Zrazu stlačil spúšť a ona len padala k zemi s dierou v hlave. Nedokázal som jej pomôcť, nedokázal som ju obrániť. Myslím, že keby neprišla polícia tak by nás postrieľal všetkých. Chlapa zavreli na pár rokov do basy lebo bol vraj nepríčetný a nás po vypovedaní pustili domov. Na druhý deň som chcel ísť povybavovať veci okolo pohrebu mojej milovanej, avšak keď som vyšiel na cestu všade som toho chlapa videl až som sa musel vrátiť. Myslel som si, že to po čase prejde, ale neprešlo a trvá to do dnes a to je už viac ako 11 rokov.“ Videl som ako sa mu dole lícami lesknú cestičky po slzách. Cítil som z jeho slov, z jeho prejavu, že mu je všetko naozaj veľmi ľúto a aj to, že by chcel vyjsť vonku a po niekoľkých rokoch opäť vidiel slnko. Cítiť ako jeho lúče hrejú jeho pokožku no nevedel ako.
„Nechceli by ste sa so mnou prejsť aspoň na balkón?“ milo som sa spýtal.
„Myslím, že to nie je možné.“ Odpovedal mi on.
„Prečo? Je to len kúsok. Otvoríme si okno a vyjdeme na balkón no a potom hneď pôjdeme späť. Nebudeme dlho. Sľubujem.“ Snažil som sa ho presvedčiť. Nikdy som taký pocit ako mal on nezažil a tak som sa nevedel vcítiť do jeho kože. Chvíľu premýšľal no napokon so mnou súhlasil.
„Ak sa ale budem cítiť zle pôjdeme okamžite späť, dobre?“
„Samozrejme.“ Odpovedal som. Vytiahol som zväzok kľúčov z plášťa a odomkol som najskôr balkónové dvere a potom mreže ktoré boli za nimi. Čerstvý vzduch zavial do miestnosti a videl som na ňom ako sa zhlboka nadýchol a zatvoril oči. Chytil som ho za ruku a pomalým krokom zaviedol vonku. Postavili sme sa na roh, aby mal perfektný výhľad na celú záhradu.
„Môžete otvoriť oči.“ Cítil som, že to bude dobré. Muž otvoril oči a rozpozeral sa po svete. Vychutnával si vánok ktorý ho objímal, vychutnával si slnko.
„Ako sa cítite?“ spýtal som sa avšak muž na môj hlas vôbec nereagoval. Držal som ho za ruku a kontroloval mu tep srdca. Necítil som, žeby sa mu zvyšoval a tak som si sadol vedľa na stoličku a nechal sa ho kochať. Prezeral som si jeho postavu, prezeral som si ako stál a či nerobí nejaký nepredvídaný pohyb. Cítil som sa ako víťaz aj keď som vedel, že to ešte nie je cieľ avšak po chvíľke som si všimol, že muž zmeravel a zameriaval sa pohľadom na jedno miesto. Nežmurkal a na tvári mu vytryskli kvapôčky potu.
„Deje sa niečo?“ spýtal som sa v nádeji, že mi niečo povie ale on len nemo stál. Snažil som sa ho odtiahnuť späť do izby ale bol silnejší a tak sme zostali stáť vonku. Snažil som sa ho prebudiť fackami po tvári, kričal som aj som sa mu snažil len tak milo dohovoriť no nič nepomáhalo. Po pár nekonečných minútach sa zrazu prebral k životu a pozrel na mňa vystrašeným pohľadom.
„Ideme?“ navrhol som. Zakýval hlavou na súhlas. Otvoril som dvere a spoločne sme vošli opäť dnu. Vystresovaný a unavený muž si ľahol do postele a prikryl sa takmer až po krk.
„Viem, že vám to bude nepríjemné, ale mohli by ste mi povedať čo sa stalo?“
„Bol tam.“
„Kto?“
„Bol tam ten muž. Mieril na mňa zbraňou.“
„Žiadny muž tam nebol. Pokoj. Čo ste videli?“
„Hovorím vám, že tam bol ten muž.“
„Kde presne stál?“ spýtal som sa
„Hneď oproti mne. Pod stromom a mieril na mňa zbraňou.“
„Mohli by ste mi ho opísať?“ pri tejto otázke muž dostal mierny záchvat a tak som zazvonil na sestričku. Z reproduktora sa ozval hlas.
„Čo potrebujete?“ hlas bol milý no bolo z neho počuť, že patrí staršej pani.
„Prosím, prineste mi tabletky na ukľudnenie.“
„Prepáčte, ale objednávku môže spraviť len váš lekár.“
„Asi došlo k omylu. Ja som jeho lekár. Robím vyšetrenie a veľmi by som ich potreboval.“ Chvíľku bolo ticho no napokon sa ozvalo.
„V poriadku, hneď som tam.“ O pár minút sa otvorili dvere a dnu vošla postaršia sestrička s hrdzavými vlasmi na ktorých bola použitá ondulácia. Podišla ku mne a podala mi tabletky.
„Len pre istotu, nabudúce si buď predpíšte lieky pred vyšetreniami, alebo si po ne choďte sám. Nesmieme vydávať lieky len tak.“ Povedala.
„Ďakujem. Nabudúce to určite urobím.“ Odpovedal som. Myslel som si, že odíde ale ona zostala stáť pri mne a ja som nechápal prečo.
„Mohli by ste nám dať trochu súkromia?“ spýtal som sa
„Samozrejme. Hneď ako mi vypíšete recept na tabletky, ktoré som vám dala.“
„Aha. Rozumiem.“ Sadol som si za stolík a z plášťa som vytiahol malé tlačivo na ktoré som vypísal recept.
„Nech sa páči a ešte raz ďakujem.“ Usmial som sa. Ona mi môj úsmev opätovala a odišla. Podišiel som k pacientovi, podal mu tabletky a vodu a on bez problémov a akýchkoľvek námietok a otázok užil čo mu dávam. Chvíľku som počkal, kým lieky aspoň čiastočne zaúčinkujú a skúsil som sa dozvedieť viac.
„Môžeme pokračovať?“ milo som sa usmieval. Chcel som, aby mi čo najviac dôveroval a aby sa ma nebál.
„Áno.“ Potichu zašepkal.
„Môžete mi opísať ako ten muž vyzeral?“
„Bol....“ zapozeral sa do steny. Vtedy som si spomenul na Sabínu, na to ako pozerala do okna a v duchu sa mi rozžiaril úsmev.
„Bol...“ začal znova a ja som sa nevedel dočkať konca vety. Trpezlivo som však sedel a čakal čo z neho vypadne.
„Bol oblečený v bielom, avšak jeho šaty boli od krvi. Jeho tvár bola od krvi. Celý bol od krvi. Videl som ho detailne, videl som ako mu riečky krvi stekajú po tvári ako mu kvapkajú na topánky. Jeho výraz bol šialený ako keď pozeráte na film a viete, že táto postava je šialenec.
V ruke držal zbraň. Strieborný revolver. Mal v ňom len jeden náboj. Vedel som, že je len jeden a že ním chce zabiť práve mňa. Nohy mi zdreveneli, srdce sa rozbáchalo, dych sa zrýchlil. Vedel som, že sa mám skryť ale nedalo sa. Nemohol som sa ani pohnúť.“
„To som videl.“ Zahundral som si nezrozumiteľne popod nos
„Prosím?!“ prekvapene reagoval
„To len tak. Pokračujte!“ prikázal som
„Nič nie je len tak. Som síce v sanatóriu ale nie som blázon.“ Vzdychol si no pokračoval ďalej. „Videl som ho presne ako v ten deň keď mi zabil ženu. Mal ten istý pohľad. Keby som ho kedykoľvek stretol, presne viem, ktorý chlap to je. Zaslúžil by si to isté čo spravil jej.“ Jeho pohľad padol k zemi.
„Postupne to určite zvládneme. Predpíšem vám nejaké lieky na uvoľnenie a pokúsime sa pravidelnou terapiou odstrániť váš problém. Chcel by som, aby sme postupne sa pokúšali ísť čím ďalej viacej vonku. Najskôr po krôčiku a zaručujem vám, že neskôr sa dostanete do štádia, kedy vybehnete vonku s radosťou . Muž len pokýval hlavou a kým som ja vypísal potrebné recepty, ktoré som zapol o polystyrénovú nástenku v rohu miestnosti, sa schúlil pod svoju perinu aj keď v miestnosti bolo minimálne 25˚C. Pochopil som, že si želá aby som odišiel.
„Mal by som ísť domov.“ Prebehlo mi mysľou keď som sa pozrel na hodinky. Bolo už po deviatej večer, ani som nevedel ako mi ten čas rýchlo beží. Zabil som celý deň jedným pacientom. Očakával som, že táto práca bude ťažká ale neuvedomil som si ako veľmi. Nezvládol som už ísť navštíviť ostatných. Zobral som si z kancelária kľúče od auta a zamieril som domov. Unavený a vyčerpaný som takmer zaspal keď na križovatke svietila červená. Prišiel som domov, vybral poštu a položil som ju na stolík k veciam takmer nepodstatným. Nemal som chuť sa zaoberať účtami. Chcel som si len ľahnúť, vyložiť nohy a nad ničím nepremýšľať. Hodil som si rýchlu sprchu a zaliezol do postele. Zobral okuliare, ktoré boli položené na stolíku a používam ich zásadne len pri čítaní večer a tiež knihu nachystanú pri nich avšak nedočítal som ani prvú stranu a oči sa mi ťarchou zatvorili.
„Myslíš si, že pomôžeš každému? To sa ti nikdy nepodarí.“ Začul som hlas a pred sebou som videl siluetu muža. Bol vysoký, mohutný no jeho hlas som nepoznal.
„Ako to myslíte?“ nerozumel som
„Myslíš si, že si dokonalý. Že si kúzelník, že si mág. Myslíš si, že na človeka žmurkneš a on okamžite pocíti úľavu na duši. Si klamár. Klameš sám seba, klameš svoje okolie.“ Cítil som výčitky, pocítil som chlad. Zacítil som ľadové prsty, ktoré mi prechádzali po pleciach. Mali ostré nechty, zarývali sa mi pod kožu.
„Nikdy som o sebe nepovedal, že som dokonalý.“ Bránil som sa, no bol som príliš vyčerpaný aby som bojoval.
„Nepovedal? Každého presviedčaš o tom, že je iný.“ Povedal muž a rozplynul sa v hmle.
„Kam ste zmizli?“ kričal som do diaľky no nikto sa neozýval. Zrazu som padal dole hlbokým tunelom. Všade okolo bola tma, po tele mi prechádzali korienky rastlín do očí mi padala hlina a opäť som sa zjavil na svetle. V strede veľkej zelenej lúky. Bol som tam len ja a nikto viac. Cítil som slobodu, radosť, konečne som bol po dlhej dobe úprimne šťastný. Vánok sa mi snažil dostať pod kožu a v tom.....
Prebudil ma odporný zvuk budíka a zjavil sa tu druhý deň.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár