„Prosím.“ Ozval som sa do zvoniaceho telefónu
„Dobrý deň tu spoločnosť OLM, chceli by sme vám oznámiť váš nedoplatok, ktorý onedlho prekročí hranicu 100€.“
„A prečo ste mi neposlali upomienku skôr?“
„Posielali sme vám upomienky, ale nereagovali ste na ne.“ Odpovedala mi žena na druhej strane linky.
„Žiadnu som nedostal.“ Bol som v šoku.
„Chcem vám len povedať, že ak sa budú naďalej vaše dlhy zvyšovať, tak sa to bude riešiť súdnou cestou.“
„Ja to nezaplatím. Nie som ochotný platiť za niečo čo som nespôsobil.“ Áno, ja viem, šlo len o úbohých sto eur, ale nechcel som, aby si zo mňa niekto robil handru. Chvíľu do mňa ešte hústila právne odstavce a tak som napokon povolil a sľúbil jej, že to pri najbližšej príležitosti vyplatím. Ako som skladal telefón oči mi padli na misku v ktorej som mal neotvorenú poštu. Sadol som si k nej a začal prehľadávať. Držal som v ruke pár obálok od OLM ale najviac ma zaujala obálka na ktorej nebolo žiadne logo spoločnosti.
„Žeby nejaký úplatok?“ zasmial som sa sám pre seba a začal som otvárať obálku z ktorej vypadol vylisovaný gaštanový list. Zodvihol som ho, ale ničomu som nerozumel. Položil som si ho vedľa seba a rozložil papierik, ktorý bol tiež v obálke.
„Drahý Marek,
Prešlo už veľa času a nechcem vyzerať ako by som sa vtierala alebo niečo podobného, no myslím, že by si sa mal čo najskôr vrátiť naspäť. Nechcem aby si vedel kto ti píše, len chcem aby si si premyslel či je vhodné byť tak ďaleko od všetkých, ktorý ťa majú radi. Nechýba ti naše sanatórium? Nechýbajú ti naši pacienti? Nechýbam ti ja?
Slzy sa mi tlačia do očí, keď píšem tieto riadky, ale nikdy som si nemyslela, že budem prežívať také ťažké obdobie ako teraz. Veľmi by mi pomohlo keby si sa vrátil späť no nechcem ťa presviedčať.
Takže na záver, dúfam, že si šťastný tam kde si, ale bola by som rada ak by si sa vrátil späť. Chýbaš nám. XXX
Niekoľko krát som si prečítal rovnaké riadky. Nerozumel som tomu, nevedel som komu by som tak veľmi chýbal. Nechápal som tomu gaštanovému listu. Chvíľu som premýšľal a potom ma napadla jediná žena, ktorá ma mala rada a tak som zodvihol telefón a vytočil mne tak známe číslo. Pár minút to zvonilo, no nikto nedvíhal a tak som si pomyslel, že je Luce asi ešte v práci a zavolám jej neskôr. Rozhodol som sa ísť vonku, spoznať pár nových ľudí, cítil som sa sám. Obliekol som si svoje najlepšie šaty a vyrazil som. Zaparkoval som v jednom elegantnom podniku a sadol si rovno k pultu. Z filmov som poznal, že to je najlepšie miesto pre nájdenie si aspoň príležitostného sexu a je som bol už natoľko nadržaný, že mi to bolo jedno. Chcel som sa uvoľniť.
„Čo nalejem?“ spýtal sa ma starší barman s vyholenou hlavou. Keby som ho videl niekde mimo práce zaradil by som ho k vyhadzovačom. Mal vypracované telo a jeho bicepsy mu takmer trhali tričko.
„Pohár whiskey poprosím.“
„Samozrejme.“ Povedal, nasypal mi pár kociek ľadu a nalial whiskey. Porozhliadol som sa po bare, no nevidel som žiadnu „obeť“ ktorú by som mohol opantať svojim šarmom.
„Ešte som vás tu nevidel.“ Začal rozhovor barman. Keď som k nemu otočil hlavu akurát čistil poháre.
„Som tu len chvíľku, ešte si zvykám. V bare som prvý krát.“ Poznamenal som a zapozeral sa do svojho pohára.
„Vyzeráte veľmi zámožne.“ Usmial sa na mňa.
„Nepovedal by som zámožne. Mám dobrú prácu a som sám, takže nemám také veľké výdavky.“
„Ste sám?“ pokračoval barman a nalieval mi ďalší pohárik.
„Áno. Nemal som zatiaľ šťastie na lásku. Vidím, že sú tu nejako samí muži a to som dúfal, že si dnes nájdem aspoň príležitostný sex ale ako vidím, ženy v tomto meste v noci von nechodia.“ Začudovane sa na mňa pozrel a potom ma chytil za ruku. Nechápal som.
„Rozhliadnite sa okolo. Ste v gay bare, čo by tu tie ženy asi robili?“ zažmurkal na mňa. Okamžite som od neho odtiahol ruku.
„Zľakli ste sa?“ spýtal sa ma. Zostal som prekvapený.
„Nie, len som to nevedel.“ Pomaly som zo seba vykoktal.
„Nechceli by ste to skúsiť s mužom? Páčite sa mi.“ Hovoril mi a nalieval mi ďalší drink aj keď som si ho nepýtal.
„Prepáčte, ale ja som na ženy.“ Zasmial som sa
„Veď ja nehovorím, že pôjdeme spolu do Vegas a si vás zoberiem za muža. Len jedno nezáväzné stretnutie.“ Nevedel som ako mám reagovať a čo si mám o tom myslieť. Po pár silnejších drinkoch som ich už cítil v hlave a začal som si predstavovať rôzne situácie o ktorých som do vtedy nepremýšľal. Začal som po tom tajomnom mužovi túžiť.
„Dáte si ešte?“ pýtal sa ma
„Som už dosť opitý.“
„Nevyzeráte. Tento bude na mňa.“ Povedal mi a nalial mi plný pohár no tento krát vynechal ľad.
„Myslím, že to nie je dobrý nápad.“ Cítil som sa ako keď balím ženu no tento krát som ja bol tá žena. Ten pocit sa mi vôbec nepáčil.
„Na zdravie.“ Povedal mi a zodvihol svoj pohár v ktorom mal asi len vodu. Odpil som si zo svojho drinku a žmurkol na barmana. Správal som sa divne.
„Mal by som už ísť domov.“ Povedal som.
„Počkajte na mňa. O hodinku je záverečná. O hodinku je záverečná. Zaveziem vás domov.“ Navrhol mi a ja som bez slova súhlasil. Pozeral som sa na páry ktoré sa cez noc vytvorili na parkete a oblizovali sa. Hlava sa mi točila a mal som pocit, že každú chvíľku padnem z barovej stoličky a už sa nikdy nepostavím.
„Si v poriadku?“ spýtal sa ma môj nový kamarát.
„Asi áno.“ Odpovedal som, ale vedel som, že čoskoro budú všetci vidieť, že to nie je pravda.
„Poď, zavriem dnes skôr.“ Oznámil mi barman, pozhasínal a zobral ma do svojho auta. Oprel som sa o sedadlo a zatvoril oči. Všetko sa točilo so mnou.
„Inak, ja som Viktor.“ Povedal mi jemným hlasom. Takmer šepkal.
„Marek.“ Povedal som medzi zuby. Cítil som, že všetko jedlo čo som kedy zjedol si vo mne robí zaujímavú párty a ak im dám príležitosť, určite pôjdu von.
„Čo vlastne robíš?“
„Som psychológ.“
„To by sa mi veľmi hodilo. Nedávno som sa rozišiel s priateľom, našiel si iného, parchant. Myslel som si, že ma to rýchlo prejde, ale neprešlo.“ Hovoril mi so smútkom v hlase.
„To mi je ľúto.“ Nezmohol som sa na nič iné.
„Nemusí byť, aj keď bol to fakt kus chlapa ale nebol taký pekný ako si ty.“ Tušil som, že Viktor chce odo mňa niečo viac ako len ma zaviesť domov.
„Nespýtal si sa ma kde bývam.“ Povedal som keď mi to všetko došlo do hlavy.
„Zoberiem ťa k sebe. Som dosť unavený a nechcem sa teraz túlať ulicami. Zajtra pôjdeš domov.“ Trošku som znervóznel, ale nemal som silu na to aby som sa nejakým spôsobom bránil. Bolo mi príšerne a nechcel som aby mi bolo ešte horšie a tak som len súhlasil.
Onedlho zastavil pred nejakým domom, ktorý som vďaka zatvoreným očiam aj tak nevidel.
„Poď, sme doma.“ Oznámil mi Viktor, ale keďže nevidel žiadnu reakciu, vystúpil z auta otvoril mi dvere a prehodil si moju ruku cez plecia. Zodvihol ma, no keď videl, že ma moje nohy opúšťajú zodvihol ma do náručia. Pamätám si, ako sme šli hore točitým schodiskom a ako ma ukladal do postele. Bola tak mäkká a voňavá. Cítil som sa ako doma. Viktor mi dal bozk na čelo a odišiel do sprchy. Počul som vodu a jeho hlas ako si spieva nejakú skladby, ktoré som nikdy nepočul. Namáhavo som otvoril oči, aby som sa rozhliadol okolo seba. V rohu miestnosti som zbadal klavír a gitaru. Na poličke rôzne ocenenia a medaile až som si na stene všimol jeho fotku. Stál tam on v obleku a vedľa neho stála mladá žena s tmavými vlasmi v bielych, svadobných šatách. Na kraji fotky som zbadal malé dieťa. Bol to chlapec, ktorý bol tiež oblečený v obleku. Všetci sa spokojne usmievali a z ich očí vyžarovalo šťastie. Pravdepodobne bolo leto, keďže okolo nich všetko nádherne kvitlo. Vedľa tejto fotografie som tiež zbadal fotku toho istého malého chlapca, ktorý bol ale už o čosi starší a hral sa s futbalovou fotkou. Nerozumel som tomu. Ak si dobre pamätám, povedal mi, že je gay a že ho veľmi priťahujem, tak čo malo toto všetko znamenať? Prečo ma sem vôbec zobral? Čo má so mnou v pláne? Pomaly ale isto som začínal byť v strese a potraviny v mojom tele sa pomaly zberali vonku. Cítil som ich už takmer na jazyku a tak som bezpečne zatvoril oči a opäť zaľahol.
Ráno som sa zobudil len v trenkoch vedľa môjho nového kamaráta. Pomaly som otváral oči a dúfal, že to nie je pravda avšak po tom ako som úplne rozlepil oči musel som si uznať že môj malý románik je skutočný. Viktor uprene pozeral na mňa takým spôsobom, ako vo filme zamilovaný muž pozerá na svoju priateľku.
„Dobré ránko.“ Povedal mi a usmial sa na mňa. Keď som sa zhlboka nadýchol zacítil som sladkú vôňu.
„Ahoj.“ Odpovedal som mu a s ťažkosťami som sa rozhliadal po miestnosti.
„Poď, pripravil som ti raňajky.“ Povedal Viktor a sadol. Stále mi v hlave behala otázka, či sa medzi nami niečo v tú noc stalo. Ako som zaspal, som si nič nepamätal a vôbec som nevedel prečo som polonahý. Chcel som sa posadiť, ale ako som sa trochu pohol sa mi začala točiť hlava.
„Počkaj, donesiem ti vodu.“ Viktor sa o mňa príkladne staral. Doniesol mi veľký pohár vody, podoprel ma a zaviedol ma na WC.
„Napi sa ešte!“ prikázal mi. Snažil sa do mňa dostať čo najviac vody a ja som pochopil o čo mu šlo. Chcel, aby sa moje črevá prečistili ale ja som od malička nenávidel vracanie.
„Nechcem už, ďakujem.“ Odpovedal som a pomaly som skĺzol po obklade až na zem. Schúlený som sedel vedľa záchodovej misy.
„Pozri, buď hodíš šabľu, alebo sa pôjdeš okamžite najesť!“ hovoril prísne.
„Fajn.“ Zašepkal som a z posledných síl sa pozbieral zo zeme. Viktor ma opäť podoprel a odviedol ma k stolu. Položil ma na stoličku a ja som sa opäť mohol poobzerať ako to u neho vyzerá. Kuchyňu mal zariadenú moderne, avšak do staromódneho štýlu. Bolo to veľmi zaujímavé.
„Dobrú chuť!“ zaželal mi Viktor a položil predo mňa hromadu lievancov poliatych javorovým sirupom.
„Ďakujem.“ Usmial som sa a zhlboka sa nadýchol. Už som pochopil, čo bola tá sladká vôňa v posteli. Boli to lievance. Viktor si sadol oproti mne so zeleným jablkom v ruke. Pozrel som mu do očí a pustil sa do svojich lievancov.
„Viktor? Chcem sa ťa niečo spýtať.“ Povedal som a už som sa mu viac nedokázal pozrieť do očí.
„Áno? Počúvam.“ Povedal
„Mali sme spolu v noci niečo?“ spýtal som sa nervóznym hlasom. Bolo mi to hlúpe.
„Ako to myslíš?“ pozeral na mňa prekvapeným pohľadom a ja som nerozumel čo som povedal nezrozumiteľne.
„No či sme spolu niečo mali?“ zopakoval som svoju vetu.
„Bol si opitý, prišli sme domov a potom si zaspal.“ Vysvetlil mi.
„Nepamätám si, žeby som sa predtým vyzliekal ako som zaspal.“ Hovoril som
„No.... nevyzliekal.“ Zasmial sa
„Takže kto ma vyzliekol?“ spýtal som sa otázku na ktorú som dávno vedel odpoveď.
„No v noci tu bola tvoja matka a postarala sa o teba.“ Hovoril mi vážne
„Ha ha.“ Zahlásil som ironicky.
„Samozrejme, že som ťa vyzliekol ja. Chcel som, aby sa ti spalo pohodlne. Nerozumiem takým mužom ako si ty. Prečo pijete, keď to neviete zniesť?“
„Ty si ma opil.“ Vyčítavo som mu oznámil.
„Ja som ťa neopil, ty si pil sám.“ Usmial sa
„Odpovieš mi na moju otázku?“ bol som nervózny
„Tak sa ju priamo spýtaj.“ Viktor sa začal smiať. Vtedy som si prvý krát všimol jeho oči. Jedno mal modré a jedno hnedé.
„Mal si so mnou sex bez môjho vedomia?“ opýtal som sa napokon.
„Nie, nemal. Nie som prasa. Mal by som s tebou sex, len keby si ho so mnou chcel aj ty.“ Odpovedal mi a odhryzol si z jablka.
„Máš veľmi netypické oči.“ Vypadlo zo mňa aj keď som vnútorne na to narážať nechcel.
„Áno.“ Usmial sa a ukazovákom pravej ruky si poklepal po ľavom oku, ktoré bolo hnedé. Ani len nežmurkol.
„Ako si to...“ nemal som slov.
„Raz v noci v bare sa strhla strašná bitka. Bohužiaľ bol tam aj jeden mŕtvy a ako som tomu chcel zabrániť, nejaký debil mi vypichol oko. Hnedé oko mám umelé.“ V jeho hlase som necítil žiadne emócie.
„A prečo ti nedali modré ako aj to druhé?“ začal som sa o neho viacej zaujímať.
„Pretože som si želal hnedé. Chcel som byť zaujímavý.“
„Máš pravdu, je to zaujímavé.“ Poznamenal som a usmial sa .
„Chcel som sa ťa ešte niečo spýtať.“ Jemne som nadhodil
„Samozrejme, pýtaj sa čokoľvek.“ Viktor bol ku mne veľmi otvorený. Nikdy som nespoznal človeka, ktorý by sa ku mne takto správal.
„Videl som v izbe na fotke nejakú svadobnú fotku....“
„Och áno.“ Prerušil ma „Kedysi som bol ženatý mám dokonca aj bábo, ale neskôr som zistil, že aj keď ma moja žena priťahovala nebolo to ono. Chcel som viac a to som našiel pri mužoch. Moja žena to pochopila, aj keď jej to trošku vadilo, no nestretávame sa. V pokoji sme sa rozviedli bez nejakých hádok a začali sme si zakladať nový život. Ona sa vydala a ja stále hľadám toho pravého.“ Rozpovedal sa
„Prečo si ku mne taký úprimný?“ vybehlo zo mňa
„Ja neviem. Si sympatický mladý muž. Nemám dôvod ti klamať alebo sa hrať na niekoho kým nie som. Ak máme byť priatelia, mali by sme byť k sebe úprimný. Inak, ako v práci?“
„Do riti. Práca.“ Skríkol som a okamžite som sa zodvihol, obliekol si veci, ani som sa nepozrel do zrkadla, nerozlúčil sa a vybehol som z dverí. V tom som si však uvedomil, že nie som vo svojom dome a tak som sa so stiahnutým chvostom vrátil späť. Viktor už čakal s kľúčmi od auta a úsmevom na perách. Tento človek dokonale poznal každú situáciu ktorá mohla nastať.
„Ďakujem.“ Povedal som pevným hlasom. Viktor vyšiel za mnou zamkol dvere a bez slova ma odviezol do práce.
„Uvidíme sa ešte?“ spýtal sa ma Viktor keď som vystupoval
„Samozrejme.“ Usmial som sa a vbehol do sanatória. Zamieril som k svojim pacientom, rozdal zameškané lieky a dúfal som, že všetko bude v poriadku avšak o chvíľu za mnou prišiel šéf a pozval ma do svojej kancelárie. Vedel som, že bude zle.
„Sadni si Marek.“ Povedal mi a ja som si nervózne sadol. Ruky sa mi potili, srdce mi bilo rýchlejšie ako obvykle.
„Vieš, keď si sem nastúpil, vkladal som do teba veľké nádeje. Poznám tvojho otca, zaručil sa za teba, ale my sme špičkové sanatórium a nemôžeme si dovoliť nedať pacientom lieky, ktoré potrebujú. Nevidím u tvojich pacientov žiadny postup a to som sa dopočul, že u vás ti to šlo. Ale aby za teba niekto iný chodil po pacientoch a rozdával im lieky ktoré si im mal podať ty je neprípustné.“
„Ale ja som im ich podal.“ Bránil som svoju česť.
„Čo si spravil? Kedy?“ vystrašene na mňa zareagoval
„Podal som svojim pacientom lieky. Takmer všetci spali a tak som im ich nachystal na stolíky.“ Pokojne som hovoril.
„Teraz?“
„Áno, keď som prišiel.“ Hneď sa postavil, zobral telefón a volala sestričkám, aby šli a lieky posťahovali z izieb. Nerozumel som tomu, len som si plnil svoju povinnosť aj keď o pár hodín neskôr. Keď dovolal, vrátil sa ku mne a sadol si na stoličku postavenú oproti cez stôl. Zapozeral sa na mňa priamym pohľadom a otočil na mňa nejaký papier. Zobral som ho do ruky, no zarazilo ma čo bolo na ňom veľkým, čiernym písmom napísané. „Výpoveď“. Keby som nesedel, tak určite spadnem z nôh. Nemyslel som si, že budú taký prísny a pre jeden problém, pre jednu chybu ma hneď vyhodia.
„Prosím, aby si ju podpísal. Dostaneš nejaké odstupné.“ Oznámil mi. Nemal som slov.
„Prečo ma vyhadzujete?“
„Nemôžeme si dovoliť predávkovanie pacientov. Je to jedna z najväčších chýb, ktorú si si mohol vybrať. Je mi to ľúto.“ Hovoril mi a ja som sa nemal ako brániť.
„Ale mne to vybavil otec.“ Vypadlo napokon zo mňa. Ponížil som sa pred ním, len aby mi zostalo skvelé miesto.
„To nie je môj problém.“ Povedal mi a podal mi pero. Nemal som na výber. Zobral som ho a podpísal výpoveď bez toho aby som si prečítal čo je vlastne dôvodom.
„Pobaľ si veci a môžeš ísť.“ Zobral mi papier a založil si ho. Ja som zamieril k sebe, pobral som si všetko čo som tam mal a vyšiel som vonku. Pršalo a ja som nemal pri sebe auto. A tak som sa predieral dažďom až som celý premoknutý dorazil domov, kde som už viac nemal čo robiť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
jasmiine
27. 10.októbra 2016 16:50
A to naco tento blog? ubohost, a potom ze hladaj si dobreho muza ,odpad,kurevnictvo,sex bez citov ako zver len kvoli pudu, si nechutny
Napíš svoj komentár