„Ahoj mami.“ Povedal som do telefónu
„Ahoj Marek. Ako sa ti darí?“ veselo so mnou komunikovala. Ešte pravdepodobne nevedela čo sa stalo.
„Vyhodili ma z práce v zahraničí a tu ma nechcú zamestnať.“ Odpovedal som
„Hovoril si o tom otcovi? Možno by ti pomohol.“
„Myslím, že otcovi to povedali už oni. Ja mami... nemám kde bývať. Nemohol by som zostať u teba kým si niečo nenájdem?“
„Samozrejme.“ Automaticky som zložil telefón zobral si tašku v ktorej bol celý môj majetok a vybral som sa k matke. Vyložil som si veci v mojej bývalej izbe a zakuklil sa do mojich obľúbených perín, ktoré voňali detstvom. Matka prišla večer za mnou do izby.
„A čo nejaké dievča ku ktorému by si mohol ísť? Tá tvoja Luce?“
„Mami, ja som s ňou nechodil a práve ona ma nechce zobrať naspäť do sanatória.“ Hovoril som
„No a skúšal si aj iné sanatóriá?“
„Ešte nie, ale myslím, že otec už dal každému vedieť že som neschopný, aby ma nikde nezobrali.“ Poznal som svojho otca. Keď sa za niekoho zaručil a on jeho dôveru podlomil, dal mu to pocítiť aj s úrokmi. Keď som bol malý, nenávidel som kto je môj otec. Keď sa niečo stalo, vždy mi to vrátil. Keď som mal 14 rokov už som si musel zarábať na vreckové.
„Nehovor tak o svojom otcovi!“
„Čudujem sa, že tebe nič nepovedal, že ti ešte nevolal.“ Povedal som a otočil sa k stene.
„Volal mi pred malou chvíľkou, pýtala som sa ho či ti pomôže no nechcel o tom ani počuť, ale keby si mu..“
„Žiadne keby som mu zavolal ja. Nenávidí ma a ja tomu rozumiem. Sklamal som ho.“
„Bude to dobré.“ Povedala mi a zakryla ma až po hlavu ako kedysi keď som mával chrípku.
Nasledujúci deň keď som sa zobudil, šiel som si dať šluka na balkón, pripravil si raňajky a celý deň sa povaľoval na gauči. Po pár mesiacoch to matke začalo vadiť.
„Marek, hľadaj si prácu. Nebudem ťa živiť do smrti.“
„Veď si nájdem.“
„Pozri sa na seba! Si zarastený, špinavý, bez práce a nonstop pod vplyvom alkoholu. Daj sa okamžite dokopy! Máš na to mesiac aby si si našiel prácu, akúkoľvek. Ak nie, poletíš z tohto domu. Musíš sa naučiť žiť.“ Nekričala na mňa, všetko hovorila pokojným hlasom a ja som vedel, že moja matka je milá žena a že by ma nikdy na ulicu nevyhodila. Môj život sa nezmenil, pravidelné večierky, tráva, neskôr prišli drogy ako heroín, prervitín, extáza... mával som pravidelný sex s ktorýmkoľvek pohlavím, pretože pod vplyvom drog mi to bolo úplne jedno a nebol som pri zmysloch. Keď mi matka prestala dávať na moje výstrelky peniaze, začal som rozpredávať jej majetok. Predával som zlaté retiazky, televízor dokonca aj jej mobil a potom to prišlo. Otvorili sa dvere a ja som musel odísť. Pozeral som sa jej do očí a ona predo mnou zatvorila dvere. Myslím, že každý si vie predstaviť ako som sa vtedy cítil. Nemal som kam ísť a tak keď prišiel večer som sa schúlil k jednému malému obchodíku a prikryl som sa kartónom, ktorý ležal na zemi. Prešlo pár mesiacov a ja som väčšinou mával absťáky, alebo som momentálne niečo vykrádal aby som mal na potrebnú dávku. Raz, keď som tak ležal v špinavej kaluži a popíjal vodku vypadol mi z ruksaka papier. Otvoril som ho a bol to on. List, ktorý mi prišiel do Londýna. List o ktorom som si myslel, že je od Luce. Až teraz mi to došlo, až teraz som prišiel na to komu som chýbal. Sabína.
Čo by mi asi povedala keby ma tu teraz videla? Ako by sa cítila?
Chvíľku som premýšľal, no potom som sa rozhodol. Pôjdem na liečenie. Spácham svoju poslednú lúpež, aby som sa dostal do najlepšieho ústavu a zbavil sa svojich závislostí. Mal som cieľ. Keď som si niekoľko krát prečítal list a uistil sa, že tá spomienka z neho nie je na Luce ale na Sabínu, zobral som si svojich pár vecí a naplánoval si poslednú lúpež. Špecializoval som sa na krádež áut a mal som na to už aj odberateľa, ktorý to odomňa bez problémov kúpi. Myslím, že každý kto toto číta už niekedy videl aspoň vo filme ako sa kradnú autá a tak to tu nebudem rozoberať do podrobností. Zobral som červenú fabiu za ktorú som dostal slušnú čiastku peňazí a odobral sa peši o dve mestá ďalej do hôr kde sa nachádzala liečebňa o ktorej sme sa učili ešte na vysokej škole. Dostal som sa pred zelený dom v strede hory, ktorý bol tak geniálne vymaľovaný, že ho bolo takmer nemožné medzi stromami zbadať. Okolo neho bol vytvorený menší dvor na ktorom bolo pár lavičiek. Srdce mi triaslo a pot mi stekal po tvári. Podišiel som k dverám a zaklopal som. Otvorila mi staršia pani v staroružovom svetri.
„Dobrý deň.“ Pozdravil som sa trasľavým hlasom
„Želáte si?“ jej hlas bol zachrípnutý. Pozerala na mňa spoza tučných skiel okuliarov a ja som nesmierne znervóznel.
„Haló. Nebudem tu pri vás stáť celý deň.“ Mávala mi rukou pred očami.
„Samozrejme.“ Prebral som sa k životu.
„Moje meno je Marek a chcel by som sa prihlásiť do liečebne. Som závislý na alkohole a drogách.“
„To je síce pekné, že sa chcete z toho dostať ale my máme teraz plno.“ Odbila ma a pomaly zatvárala dvere. Reflexívne som vložil nohu medzi dvere a zárubňu.
„Prosím pani. Naozaj to potrebujem.“
„Bohužiaľ. Hovorím vám, že tu máme plno.“ Vykopla mi nohu vonku a zatvorila.
„Tak ja budem spať na lavičke až kým sa vám neuvoľní miesto.“ Zakričal som, kopol do dverí a ľahol si na lavičku. Večer bola strašná zima, no neodradilo ma to a pokojne som mrzol na lavičke. Chcel som im dokázať, čo všetko som ochotný spraviť pre to aby ma zobrali. Okolo polnoci vyšla pani v ružovom.
„Viete, že sa za to platí keď nemáte odporúčanie?“
„Áno viem. Mám peniaze.“
„Poďte dnu lebo tu zamrznete.“ Podoprela ma a zobrala do tepla. Pripravila mi horúci čaj a obalila ma do deky.
„Dnes budete spať tu, zajtra to nejako doriešime.“ Povedala a ukázala mi na rohovú lavicu v pravom rohu kuchyne kde ma zaviedla.
„Ďakujem.“ Povedal som potichu
„Chcem vás upozorniť, žiaden pašovaný alkohol, žiadne skryté drogy dokonca ani žiadne cigarety. Sú tu rôzny ľudia a nechceme aby ich niečo rozptyľovalo.“ Hovorila mi a vyšla z miestnosti. O chvíľku sa vrátila s kôpkou vecí, ktoré mali čiernobiele pásiky a podozrivo vyzerali ako väzenské oblečenie.
„Na každom okne sú mreže. V prípade, že by sme vás tu nechali, vyžadujeme si, aby ste mreže nepoškodzovali. Napokon, môžete kedykoľvek odísť. Rozumeli ste?“ jej pohľad bol prísny.
„Áno, rozumel som.“ Odpovedal som.
„Okej. Tak prajem dobrú noc. Pokúste sa zaspať.“ Zhasla a odišla. Mňa ešte stále triaslo no teraz som nevedel či od zimy, alebo z toho, že som nedostal potrebnú dávku mojej novej lásky. Ráno som sa zobudil pod prepotenou perinou a vedľa mňa sa už chystali raňajky ostatným v liečebni. Prvý koho som videl keď som otvoril oči bola opäť pani v ružovom.
„Napi sa.“ Podávala mi pohár čistej vody, no ja som nemohol do seba dostať ani kúsok.
„Ako to teda je s tým prijatím?“ spýtal som sa a položil pohár na stôl pretože pokiaľ som ho držal v ruke vylieval som na zem.
„Pozerala som sa do papierov a zatiaľ nie je nikto kto by nám vypadol takže asi budete musieť odísť. Je mi to ľúto.“
„Ja to naozaj potrebujem. Môžem spať aj tu v kuchyni, alebo kdekoľvek na zemi. Prosím.“ Snažil som sa tam zostať. Bol som rozhodnutý.
„Poďte sa naraňajkovať, potom skúsim obvolať iné liečebne, kde by sme vás mohli poslať. Pomôžte mi to odniesť na stoly.“ Povedala no keď si všimla ako sa mi trasú ruky svoj názor zmenila. Poctivo som šiel za ňou a sadol si hneď na kraj k prázdnemu stolu v jedálni. Prezeral som si prostredie. Bola to útla miestnosť so stolmi na ktorých bolo plexisklo, pod ktorým boli červené obrusy s bielymi bodkami. Zatiaľ som v miestnosti sedel sám. Steny boli biele a v rohoch jemne popraskané. Po chvíľke ma z premýšľania prebudil dupot ľudí ktorý prichádzali na raňajky. Každý sa s chuťou zahryzol do pripravených chlebíkov s maslom a šunkou, alebo syrokrémom. Tí ľudia vyzerali spokojne. Zaboril som sa do mojich psychologických skúseností a zapozeral sa na každého človeka zvlášť. O každom som si vymyslel svoj vlastný príbeh a predstavoval som si situáciu ako sa sem dostal. Keď raňajky skončili, žena v ružovom sa postavila do stredu miestnosti.
„Dnes nás čaká vychádzka a váš prvý rozchod. Dúfam, že ma nesklamete. Choďte sa pripraviť do svojich izieb!“ pousmiala sa a podišla ku mne.
„Ty tu zostaneš.“ Zašepkala mi do ucha. Všetci sa šli pripraviť a ja som nemal ísť kam. Postavil som sa a chcel som zamieriť do kuchyne avšak som si všimol dievča, ktoré začalo zbierať taniere a ostatný riad. Videl som ju len zozadu. Bolo trošku pri sebe a malo čierne vlasy ktoré sa jej na konci menili na červené. Rozhodol som sa, že jej pomôžem.
„Môžem vám pomôcť?“ ozval som sa. Dievča zastavilo, no neotočilo sa na mňa.
„Stalo sa niečo?“ spýtal som sa a pomaly sa k nej približoval. Nehýbala sa. V ruke držala tanier a stála.
„Nechcel som vás vystrašiť.“ Povedal som napokon a prišiel k nej tak, aby som sa jej mohol pozrieť do tváre.
Keď som zbadal jej tvár, onemel som. Pozerali sme na seba prenikavým pohľadom. Mal som pocit, že mi vidí až do duše, že sa mnou prediera a niečo hľadá.
„Ahoj, Sabi.“ Vytlačil som napokon zo seba. Nepovedala mi nič. Všetko čo držala v rukách jej padlo na zem a hodila sa mi okolo krku. Objal som ju. Cítil som sa s ňou bezpečne. Cítil som jej tlkot srdca na mojej hrudi a počul som jej jemný plač.
„Neplač.“ Povedal som potichu a pohladkal ju po vlasoch.
„Neplačem.“ Zašepkala ona
„Ale Sabi, veď ťa počujem. Čo sa deje?“ spýtal som sa a jemne ju od seba odtlačil.
„Chýbal si mi.“ Povedala a pozrela sa do zeme.
„Čo tu vlastne robíš?“ spýtal som sa jej a snažil sa jej jemne zodvihnúť tvár aby som jej mohol pozrieť do očí.
„Pomáham tu. Viac by ma zaujímalo, čo tu robíš ty. Psychológa tu máme svojho a nepočula som o tom, žeby hľadali nového.“
„Vieš Sabi, ja tu nie som ako psychológ.“ Zahanbene som povedal
„Nie?!“ prekvapivo sa spýtala Sabína
„Nie. Som tu ako pacient. Dúfam, že ma nebudeš odsudzovať.“ Hanbil som sa pred ňou. Najradšej by som sa prepadol pod zem. Sabína sa na mňa pozrela prekvapeným pohľadom, no necítil som v ňom odsúdenie ani pohŕdanie.
„Kedy ťa prijali?“
„Ešte ma neprijali. Pani ma zobrala a prespal som v kuchyni, ale budem musieť odísť buď niekam inam, alebo na ulicu, pretože tu už nie je miesto aby som tu mohol zostať.“
„Na ulicu? A čo tvoj dom? Čo Luce?“
„Sabi, som závislý. Nemám už nič dokonca ani matka ma doma nechce.“
„Môžeš byť v izbe so mnou kým sa niekto nevylieči a neodíde.“ Navrhla mi. Nevedel som si to predstaviť ale napokon som jemným pokývaním hlavy súhlasil. Sabína sa na mňa usmiala, zohla sa k rozbitým tanierom na zemi, pozbierala ich a niekam odišla. Postupne som pozbieral poháre a taniere s ostatných stolov a preniesol som ich na jeden. Očakával som, že sa ešte vráti a tak sa aj stalo.
„Pomôžeš mi to poodnášať do kuchyne?“ spýtala sa ma. Veľmi rád by som jej pomohol, no nevládal som. Ceste z jedálne do kuchyne bola pre mňa ako z Číny do Kanady a tak som jej len ukázal ruky, ktoré sa nadmerne triasli.
„Rozumiem.“ Usmiala sa na mňa, zobrala čo najviac ako uniesla a odišla do kuchyne. Šiel som za ňou. V dreze už bola pripravená voda a Sabína si navliekala rukavice.
„S týmto by som ti mohol pomôcť.“ Povedal som a pustil som sa do umývania riadku. Zobrala teda utierku a spoločne sme sa o pár chvíľ zbavili všetkej špiny.
„Sabína, tak my ideme na vychádzku, zvládneš nejaký obed tuto pre Mareka? My sa najeme v meste.“
„Samozrejme pani Síbertová.“ Pousmiala sa na pani v ružovom „Pani Síbertová?“ jej nevinný hlas by obmäkčil kohokoľvek.
„Áno?“
„Chcela by som sa spýtať. Marek nemá kam ísť a pre neho tu nie je miesto. Mohol by spať u mňa v izbe.“ Hovorila
„To je nemožné. Ako si to predstavuješ? Keby aspoň nebol muž.“
„Nebojte sa, nič medzi nami nie je.“ Hovorila rozhodne
„O to nejde, môže ti ublížiť.“
„Budem za to zodpovedná sama.“ Odpovedala.
„Tak dobre, ale dávaj si pozor. Vieš aký vedia ľudia byť.“ Povedala pani v ružovom a odišla. Sabína sa ku mne otočila a usmiala sa. Jej pohľad bol príliš úprimný na to aby to bola pravda.
„Ja ti neublížim.“ Povedal som jej
„Ja viem.“ Odpovedala no zosmutnela a ja som nechápal prečo.
„Pomôžeš mi pripraviť obed?“
„Samozrejme.“
„Dobre, tak môžeš ošúpať zemiaky, ja sa postarám o ostatné.“ Toto liečenie bolo iné ako to čo som robil kedysi ja. Boli sme k sebe úprimný a napokon, ona ani nebola moja lekárka. Bola to len kamarátka, ktorá sa snažila mi pomôcť zo všetkých síl.
„Marek, bude to ťažké. Ťažšie ako to čo poznáš.“ Povedala mi
„Ako to môžeš vedieť? Nezažila si to.“ Bol som nahnevaný že sa mi stará do života. Áno, bol som na okraji spoločnosti a vedel som o tom, no nechcel som aby mi to stále niekto pripomínal.
„Nebuď rozčúlený. Len chcem, aby si vedel, že ti to odpustím.“ Vtedy som ešte jej slovám nerozumel.
„Čo mi chceš odpúšťať?“
„Len si to pamätaj.“ Povedala mi , uložila posledné veci tam kam patrili. Dovarila obed, položila ho predo mňa a ja som sa mohol schuti pustiť a vychutnávať si, že sa po dlhej dobe o mňa niekto stará.
„Keď sa naješ, zober si svoje veci a poď za mnou. Ukážem ti kde budeš spať.“ Povedala mi Sabína a stále sa na mňa pozerala tým pohľadom, že som skvelý človek. Prechádzali sme celou budovou až na koniec kde sa nachádzalo točité schodisko ktorým sme sa dostali na poschodie a tam sme opäť prešli celým domom až na koniec, kde boli jedny opustené dvere.
„Tak, toto je tvoja izba.“ Povedala a otvárala dvere, ktoré neskutočne vŕzgali. Izba bola skromne zariadená. Bola tam jedna manželská posteľ, úzky gauč, stolička a drevený ošúchaný stôl. Do miestnosti sa jedným malým strešným oknom predieralo trošku svetla.
„Budeme spať v jednej posteli?“ spýtal som sa
„Nie. Ty budeš spať v posteli, ja si ľahnem na gauč.“
„S tým nemôžem súhlasiť. Ja si ľahnem na gauč.“
„Ver mi, lepšie ti bude v posteli.“ Hovorila a ja som z nej cítil, že má nejakú zlú predtuchu. Položil som si svoj ruksak do rohu miestnosti, avšak nič som z neho nevyťahoval, napokon, nič v ňom ani nebolo okrem jedného listu a jedného starého trička. Sadol som si na posteľ a Sabína predo mnou začala mávať nejakým kľúčom.
„Mal by si si hodiť sprchu.“ Oznámila mi a podávala mi kľúčik. Ja som sa len nevinne usmial, pretože som vedel ako asi vyzerám aj keď som sa ešte nevidel v zrkadle. Zo svojej skrine, ktorá bola tak malá, že som si ju na začiatku ani nevšimol, vybrala dva uteráky, ktoré mi podala a odišla z izby. Netušil som kde je kúpeľňa no keďže som predpokladal, že je to niečo ako sanatórium a pravdepodobne budeme mať spoločnú sprchu a toaletu vyšiel som z izby von a pozeral na každé jedny dvere až kým som napokon nenašiel tie správne. Vošiel som dnu, zhodil zo seba staré handry a pustil na seba prúd vody. Zrazu som sa cítil ako nový človek. Čistá voda mi konečne z tela odstránila ten pouličný pach a ja som mal pocit, že som sa narodil druhý krát. Po dvoch hodinách strávených pod tečúcou vodou som sa rozhodol konečne vyliezť. Okolo pása som si omotal jeden z uterákov a keď som vykročil zrazu sa mi zatočila hlava a prišlo mi nenormálne zle. Sadol som si na zem no nepomáhalo to. Chcelo sa mi vracať no cesta k toalete mi prišla príliš dlhá aj keď bol hneď vedľa sprchy. Zrazu ma začalo triasť, nedalo sa to zastaviť, nemohol som kričať, nemohol som sa nijako prejaviť. Zrazu sa rozleteli dvere a v nich stála Sabína. Podišla ku mne a celou silou ma pritisla k zemi.
„Marek, pokoj. Bude to dobré sľubujem.“ Hovorila mi, potom strhla zo mňa uterák a naskladala mi ho za hlavu. Obkročmo si sadla na mňa, aby ma udržala v relatívnom pokoji a rukami mi držala uterák za hlavou.
Trvalo to takmer hodinu a ona ma ustavične upokojovala a snažila sa ma udržať aby som si neublížil. Neskôr som sa upokojil, len tak sám od seba.
„Si v poriadku?“ spýtala sa ma Sabína. Nepamätal som si nič, nevedel som vôbec čo sa dialo. Videl som len ju ako na mne sedí a je celá spotená a to, že ja som nahý.
„Čo sa stalo?“ spýtal som sa nechápavo.
„Mal si absťák.“ Vydýchla a zliezla zo mňa. Oprela sa o stenu a oprela si hlavu aby sa schladila.
„Prepáč.“ Povedal som zahanbene keď som videl aká je zničená.
„Hovorila som, že ti odpustím. Je to pre teba ťažké a bude horšie.“ Povedala mi
„Chceš sa napiť?“ pokrútila hlavou na súhlas. Postavil som sa a nabral som do pohára kde boli uložené zubné kefky čistú, studenú vodu.
„Ďakujem.“ Zašepkala
„Nechcel som ti ublížiť.“ Ospravedlňoval som sa. Cítil som výčitky.
„Neublížil si mi, to je v poriadku.“ Zhlboka dýchala a zatvárali sa jej oči. Bola vyčerpaná.
„Pomôžem ti do izby?“
„Nie, chcem sa umyť. Potom si pôjdem ľahnúť kým príde pani Síbertová. Večer sa budem musieť opäť postarať o riad.“ povedala mi a ja som pochopil, že si želá aby som odišiel. Pred dverami izby som sa zarazil a vrátil sa späť pred kúpeľňu.
Nemôžem ju tam predsa nechať samú, čo ak sa jej niečo stane? Hovoril som si v mysli a tak som si sadol pred dvere a počkal kým bude hotová. Vôbec mi nevadilo, že tam trávila viac ako hodinu, bol som trpezlivý, vedel som, že sa jej musím odvďačiť za to čo pre mňa spravila. O chvíľu sa otvorili dvere.
„Čo tu robíš?“ spýtala sa ma prekvapene. Bolo samozrejmé, že ma nebude očakávať pred dverami kúpeľne. Keď som si to spätne premietol, vyzeral som ako úchylák.
„Pomôžem ti do izby. Si vyčerpaná, nechcem aby sa ti niečo stalo.“ Odpovedal som a chytil ju okolo pása aby som jej pomohol.
„Marek, ja nie som invalid.“ Povedala mi trochu prísne, no ja som na to nereagoval. Zodvihol som ju na ruky ako princeznú a odniesol ju do postele. Uložil som ju, zakryl a pohladil po líci.
„Marek?“ zakričala za mnou keď som už pomaly odchádzal.
„Áno?“ otočil som sa
„Hádam nechceš behať takýto. Zabalený len v uteráku.“ Zasmiala sa
„Samozrejme že nie.“ Odpovedal som, no nechápal som kam mieri. V jej veciach určite chodiť nebudem.
„Choď dole. Povedz, že som ťa poslala ja. Je tam taká staršia pani. Dá ti niečo obliecť.“ Povedala a zachuchmala sa pod perinu.
„Dobrú noc.“ Povedal som a odišiel. Zišiel som na prízemie a hľadal nejakú pani, ktorá by zo mňa spravila človeka. Napokon som nejakú našiel v kuchyni no nakladala veci z chladničky do svojej tašky.
„Neruším?“ spýtal som sa. Pani sa zľakla a spadol jej na zem jogurt, ktorý sa rozlial po podlahe.
„Vďaka.“ Ironicky poznamenala. „Čo si želáte?“ videl som na nej , že je nahnevaná, pretože som ju pristihol. Zjavne si myslela, že je dom prázdny keďže pani v ružovom odišla so všetkými von a ja som tu vlastne čierny pasažier.
„Posiela ma Sabi, vraj mi máte dať niečo obliecť.“
„Nemám vás v zozname.“ Odvrkla
„A vkladanie cudzích vecí do tašky v zozname máte?“ vybehlo zo mňa skôr ako som chcel. Pani na mňa škaredo pozrela a oči sa jej zúžili do tenkých čiarok. Ja som však stál pevne a hrdo, nemienil som sa za to ospravedlňovať.
„Fajn.“ Zahundrala si popod nos. „Poď!“ povala ma. Nasledoval som ju vonku až do nejakej pivnice. Pred dverami mi kázala aby som počkal a ona sama so svojim úlovkom vošla dnu. O pár sekúnd sa vynorila s taškou v ktorej boli nejaké veci.
„Hádam ti to bude.“ Nahnevane podotkla a zmizla opäť za dverami. V diaľke som už videl ako sa pani v ružovom aj s ostatnými už vracia späť a tak som sa rozhodol, žeby bolo vhodné sa obliecť. Zamieril som do svojej izby. Pomaly som otvoril dvere, aby som nezobudil Sabínu, no tá už bola hore.
„Prečo nespíš?“ spýtal som sa
„Musím ísť dole pomáhať. Nie som tu na dovolenke.“ Oznámila mi
„Prečo si mi nepovedala, že pracuješ v liečebni keď si bola v sanatóriu?“
„Pretože som tu vtedy nebola. Mal by si sa obliecť. Neboj, nebudem sa pozerať.“ Povedala a otočila sa ku mne chrbtom.
„Aj keby si sa pozerala, nevidela by si ma prvý krát.“ Zasmial som sa a spomínal na to, čo sa stalo pred pár hodinami.
„To nebolo vtipné.“ Rázne povedala a zapozerala sa do okna, aby som sa mohol pokojne obliecť. Vytiahol som z tašky nejaké staré čierne tepláky a hráškovo-zelené tričko a hodil si to na seba.
„Už môžeš.“ Povedal som. Cítil som sa v tom trápne. Tepláky mi boli napasované a odhaľovali moje intímne časti a tričko bolo očividne šité na slona. Sabína sa otočila a z jej pohľadu a mimiky tváre som okamžite usúdil, že som na smiech.
„Vyzerám ako dement.“ Oznámil som
„Prepáč.“ Povedala a rozhodla sa vypustiť svoje emócie, ktoré sa prejavili výbuchom smiechu.
„Veľmi vtipné.“ Ironicky som poznamenal.
„Mrzí ma to. Ja... zostaň tu, dám ti oprať veci ktoré si mal na sebe a zoženiem ti niečo v tvojej veľkosti.“ Povedala. Bolo zvláštne ako sa o mňa stará, už dávno som nemal ten pocit ochrany aký mi dávala ona.
„Dobre.“ Súhlasil som a ľahol si na gauč. Začal som premýšľať, či je taká ku všetkým, spomínal som na veci ktoré sa udiali. Spomínal som na prácu v Londýne, spomenul som si na Viktora, na to ako som pomáhal Sabíne a uvedomil som si, že sa to teraz vlastne len všetko otočilo a že mi vracia to, čo som jej dal ja. V tom momente moje srdce prestalo byť vďačné za to čo robí. Pri spomienkach som sa vyčerpal až mi oťaželi viečka a napokon som zaspal krásnym, pokojným spánkom.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár