„Sabi, chcel by som sa ti takto poďakovať za všetko čo si pre mňa urobila. Vážim si to. Si nesmierne skvelá žena a verím, že nájdeš toho princa na bielom koni, ktorý si ťa zaslúži. Želám ti, aby sa ti v živote darilo, aby ti už nikto neubližoval a ver, že budem stále na blízku aby som ťa mohol chrániť. Ľ...“ nedopovedal som to najdôležitejšie slovo, ktoré sa mi ponúkalo na jazyk. Nevedel som, či je to láska alebo súcit. Videl som ako sa jej postupne do očí tlačia slzy a ako sa ich snaží zadržať. Objala ma tak silno, že som mal pocit, že už ma nikdy nepustí a dačo mi zašepkala do ucha no nerozumel som jej.
„Zopakuj mi to Sabi.“ Prosil som, no už na mňa nereagovala. Odtiahla sa odo mňa, pozrela mi do očí, nadýchla sa akoby šla niečo povedať no nevyšiel z nej žiaden zvuk.
„Deje sa niečo?“ začal som mať strach
„Nie, to je v poriadku.“ Povedala mi pokojným hlasom a usmievala sa. Nikdy som ju nevidel takú šťastnú a ja som nerozumel čo sa deje. Žeby ju tá kytica tak veľmi potešila? Žeby sa potešila tomu, že som prišiel?
„Poď, pozývam na obed.“ Povedala a chytila ma za ruku. Prešli sme pár blokov od školy. Zatiahla ma do nejakej uličky a som si istý, že druhý krát by som tam už sám netrafil. Vošli sme dnu.
„Dobrý deň, mohli by ste mi dať prosím tieto kvety do vázy?“ slušne sa spýtala
„Samozrejme slečna.“ Povedal sympatický vysoký čašník, ktorý si mňa asi nevšimol. Zamierili sme k jednému zo stolov, odtiahol som Sabíne stoličku aby si sadla.
„Správaš sa ako gentleman.“ Povedala mi
„Byť chlapcom je mi dané, byť mužom je povinnosťou no byť gentleman je voľba.“ Povedal som romantickým hlasom. Opäť som v sebe objavil čaro flirtovania.
„Dáme si k obedu víno?“ bol som prekvapený, že sa ma to pýta a nevedel som, či ma skúša, alebo by si ho naozaj dala. Zrazu som začul zvuky francúzskej hudby a tak som sa rozhodol.
„Samozrejme drahá.“ Zažmurkal som. Sabína objednala víno a pustili sme sa do chutného obeda.
„Je hriech sa takto prejesť.“ Uštipačne som poznamenal. Na moje prekvapenia, aj keď Sabína bola pri sebe, nevládala zjesť svoju porciu. Usmievala sa na mňa a ja som sa stratil v jej očiach. Vôbec som nevnímal nikoho okolo, akoby bola pri mne stena za ktorú sa nedá pozrieť.
„Vieš Sabi, premýšľal som o tom, aký máme medzi nami vzťah. Viem, som zlý a nedávno preliečený feťák, ale mám ťa rád. Vždy som na teba myslel aj keď som bol v Londýne.“
„Ja ťa mám tiež rada.“ Povedala mi ona. Nevedel som sa vykoktať, nevedel som vlastne ani čo chcem povedať svojimi slovami.
„Sľubujem ti, že si nájdem prácu.“
„To mi nemusíš sľubovať. Samozrejme, budem rada keď sa postavíš na vlastné nohy, ale ako sľub mi to nedávaj, pretože to sa týka tvojho života, nie môjho.“ Mala pravdu. Prečo som jej oznamoval každý môj krok? Čo som si vlastne myslel že mi povie?
„Ja viem, no myslel som si, že ti to spraví radosť.“
„Samozrejme, že mi to spraví radosť Marek.“
„Nájdem si nové bývanie a nebudem ti viac na krku.“
„Nikdy si mi nebol na krku.“ Nechápavo sa na mňa pozrela.
„Veď sa o mňa staráš už neskutočne dlho.“
„Starám sa o teba, pretože sa o teba starať chcem a nie pretože by si si to vynútil niečím. Prestaň prosím. Mám ťa rada. Keď si bol môj doktor mala som ťa rada. Keď si chodil s Luce, tak som takmer vyskočila z kože no potom som si uvedomila, že tvoje šťastie si musíš nájsť sám.“
„A čo ak si mojím šťastím ty?“ vo vzduchu visela otázka. Napätie sa stupňovalo a ja som nevedel čo s tým.
„Keby som bola tvojím šťastím ja, veril by si mi aj keby som ti povedala, že je nebo zelené.“ Povedala mi
„Sabi, ale veď ja ti dôverujem.“
„Tak o tom popremýšľaj.“
„Prečo si sa potom už nevrátila do liečebne?“ zmenil som tému, lebo som videl, že tá prvá nemá zmysel.
„Nechcela som, aby mi ešte niekto takto ublížil a už bolo toho na mňa veľa. Nebolo to prvý krát. Ty si prečo odišiel?“
„Neodišiel. Vyhodili ma. Vyhodili ma lebo som ti ublížil. Prepáč mi to. Nechcel som.“
„Nedávam ti to za zlé. Ale nerozumiem prečo ťa vyhodili, nebol si prvý človek čo ma tam napadol. Pri silných absťákoch je to normálne, že je človek agresívny a nikdy za to nikoho nevyhodili.“
„Pani Síbertová mi povedala, že to je za to, lebo som ťa porezal ale ja som to nebol, aspoň si to nepamätám.“ Snažil som sa spomenúť si na ten deň, no keď sa mi pred očami zjavila pridusená Sabína, hneď som na ten deň zabudol.
„Aha.“ Len potichu skonštatovala
„Čo aha? Ako to myslíš?“
„Nič. V poriadku.“
„Sabína, spravila si si to sama?“ spýtal som sa aj keď som vedel, že tým zaborím oštep do osieho hniezda
„Poďme domov.“
„Nevyhýbaj sa odpovedi.“
„Poďme domov!“ jej hlas sa zvýšil
„Ale..“ nenechala ma dohovoriť a postavila sa od stola. Otočila sa na čašníka, zaplatila účet a vypýtala si svoju kyticu. Potom sa otočila na mňa.
„Ak chceš, poď so mnou, ak nie, zostaň tu.“ Oznámila mi a vykročila k dverám. Pomaly sa mi strácala a ja som nevedel čím som sa jej tak veľmi dotkol až odišla domov. Mal som chuť sa ísť prejsť, zabudnúť na všetko a po dlhom čase som opäť dostal chuť na dávku.
„Sabi, počkaj ma.“ Kričal som za ňou.
„Ideš?“
„Samozrejme, predsa ťa nenechám ísť domov samú.“ Odpovedal som a tým sa snažil zakryť pravý dôvod prečo som sa vrátil. Chytil som ju za ruku a vykračovali sme si uličkami ako veľký zamilovaný pár aj keď to nebola pravda. Ja som nevedel čo k nej cítim a ona ku mne necítila nič. V parku som našiel pohľadom jednu lavičku kam sme si mohli sadnúť. Chcel som z nej vytiahnuť čo sa v ten deň stalo a hlavne kto ju porezal. Tušil som, že to bola ona sama, ale chcel som to počuť od nej.
„Pôjdeme si sadnúť na lavičku?“ ladne som nadhodil
„Môžeme.“ Odpovedala mi a spoločne sme zamierili k nej. Sadla si a vytiahla si cigaretu.
„Ešte fajčíš?“ spýtal som sa
„Áno, chceš?“
„Tak jednu si dám.“ Povedal som. Po toľkom čase som už aj zabudol ako cigareta chutí a chcel som si spomenúť prečo som ich kedysi tak veľmi odsudzoval. Pripálil som si a aj keď som si myslel, že ma bude dusiť, nestalo sa tak.
„Vyzeráš s ňou drsne.“ Zavtipkovala no keď som sa nadýchol, že idem niečo povedať jej smiech ustál a radosť sa zmenila v smútok.
„Sabi, chcel by som vedieť čo sa ti v ten deň stalo.“ Začal som jemne
„Kedy?“ nechápavo sa spýtala
„Nerob sa hlúpa. Vieš ktorý deň myslím. Prosím.“
„Nie, neviem ktorý deň myslíš.“
„Vieš presne ktorý deň myslím. Prosím, povedz mi to. Zahrajme sa, že sme opäť v sanatóriu a že sa rozprávame v altánku.“ Tieto spomienky jej vtláčali slzy do očí.
„Prečo to chceš tak veľmi vedieť?“
„Chcem vedieť čo som ti spôsobil.“
„A nie je to jedno? Už je to za nami. Je to minulosť. Prečo sa ňou stále zaoberať?“ nepozrela sa na mňa, pravdepodobne ma nechcela vidieť.
„Nie je mi to jedno, záleží mi na tebe prosím.“ Zacítil som ako sa mi začali triasť ruky a tak som si ich vložil pod stehná na lavičku aby si to nevšimla.
„Ja som to videla, viem že máš absťák.“ Povedala mi a ja som sa len zahanbene usmial.
„Nechcem hovoriť o mne, chcem sa rozprávať o tebe.“ Poznamenal som a vytiahol svoje trasľavé ruky.
„A čo ak sa chcem ja rozprávať o tebe?“ spýtala sa ma a ja som videl na nej, že to o čo sa snažím nemá veľký zmysel.
„O mne sa môžeme rozprávať potom, ja som sa pýtal prvý. Prosím, veď už chcem vedieť toľko rokov čo sa s tebou deje. Sprav mi radosť a povedz mi čo sa stalo.“ Vytiahla si druhú cigaretu.
„Si nervózna?“
„Áno.“ Odpovedala. Zapozerala sa na kyticu, padlo jej pár sĺz no potom sa konečne nadýchla a začala.
„Pamätáš si, keď som prišla prvý krát do sanatória?“ spýtala sa ma no zrak ku mne nezodvihla.
„Samozrejme. Spomínam si na ten deň. Videl som ťa len tak letmo prejsť cez chodbu. Prečo?“ nechápal som kam tým mieri
„Chceš vedieť, prečo som sa tam vlastne ocitla? Čo sa stalo v ten deň?“ spýtala sa ma
„No.. áno, ale zaujímal by ma viac ten deň v liečebni.“
„Tak chceš to vedieť či nie?“ jej hlas sa jemne zvýšil.
„Áno, chcem.“ Súhlasil som. Niežeby ma to nezaujímalo, ale bolo to už dávno a teraz som bol sústredený na iné udalosti, ale pochopil som, že mi aj tak povie len to čo sama chce a chcel som sa o nej dozvedieť aspoň niečo.
„Mala som kamaráta....“
„To som už počul.“ Skočil som jej mimovoľne do rečí.
„Okej.“ Povedala a zostala ticho.
„Ale Sabi, povedz mi to, ja som sa len neudržal.“ Snažil som sa ospravedlniť. Pozrela mi do očí a ja som zrazu zacítil silnú vnútornú bolesť.
„Mala som kamaráta, poznali sme sa len cez internet. Spoznali sme sa vďaka tomu, že ja som bola šťastná a mala som chuť na nejakú hippies akciu no tak som to napísala svetu aj keď to bolo myslené len zo srandy.“
„Takže si vlastne vyzvala niekoho, aby s tebou šiel von na hippies akciu, čo v podstate znamená nejaká demonštrácia ukončená sexom.“ Skonštatoval som
„V podstate áno. Mala som pätnásť.“ Na jej tvári sa zjavil úsmev. „Chcela som veľa vecí ako kúpať sa nahá v jazere s nejakým neznámym mužom. Bola som iná.“
„Dobre, pokračuj.“ Pousmial som sa
„Ozval sa mi jeden chalan. Čierny princ mal prezývku na hlave afro účes a čierne slnečné okuliare. Pamätám si, že fotka bola čierno biela a že tam mál krásny úsmev.“ Hovorila
„Takže si sa zaľúbila.“ Poznamenal som.
„Nie, nezaľúbila som sa.“ Hovorila mi
„Tak čo sa stalo?“ dobiedzal som ďalej.
„Písali sme si každý deň, neskôr sme sa presunuli na inú sociálnu sieť a napokon sme si vymenili čísla.“
„A potom ste sa stretli, on ťa prefikol a odhodil.“
„Musíš mi stále skákať do rečí?“
„Prepáč, nechcel som, ale naučili ma, že mám rýpať.“ Snažil som sa byť vtipný aj keď mi to veľmi nešlo.
„Okej. Mám pokračovať?“ spýtala sa ma
„Samozrejme.“
„Dobre. Vymenili sme si čísla a začali sme byť nonstop spolu. Keď bol doma, boli sme na internete keď šiel vonku , fungovali sme mobilom. Nikdy sme si nevolali, len písali. Prepísala som neskutočne veľa SMS – iek a zaplatila účet ktorý sa rovnal 150€.“
„Koľko?“ zostal som prekvapený. Mladé dievča, ktoré zaplatilo 150 € účet za prepísané
SMS – ky .
„150€.“ Pokojne zopakovala.
„To o čom ste si písali?“
„Tak normálne. Ako sa máš? Čo robíš? Ľúbim ťa.“
„Ľúbim ťa?“ zopakoval som
„Áno. Brali sme to tak ako kamarátsku lásku nie ako lásku medzi partnermi. Bol mi ako brat ktorého som nikdy nemala. Mohla som mu povedať čokoľvek. Nikdy sa mi nesmial nech som mu povedala ako som chorá, alebo čo neviem, teda pokiaľ sa to netýkalo mojej školy v tom mi nikdy neporadil.“
„Prečo?“
„To neviem, nechcel mi pomôcť so školou.“
„Tak tomu nerozumiem.“
„Neskôr, ako postupoval čas po nejakých dvoch rokoch som ho už brala ako oporu, ako niekoho o koho sa môžem kedykoľvek oprieť, ako človeka, ktorý ma má rád a môžem sa mu s čímkoľvek zdôveril.“
„Takže si sa zamilovala.“
„Nezamilovala, on mal priateľku od začiatku ju mal.“
„Takže si bola z toho sklamaná?“
„Nie, nebola som sklamaná, vedela som od začiatku, že miluje svoju lásku a podporovala som ho v tom, riešila som s nimi problémy a na začiatku som im vytvorila virtuálnu svadbu.“
„Ako to myslíš?“
„Naprogramovala som jednu virtuálnu hru, kde som ich oddala. Teda nenaprogramovala som to celkom ja, len som vytvorila naše postavy pomocou programovacieho jazyka.“
„Rozumiem, takže to bola nejaká hra, kde si ho fiktívne zosobášila.“
„V podstate máš pravdu, ale my sme to brali trochu inak. Bolo to jediné miesto, kde sme sa mohli stretávať.“
„Chápem, pokračuj.“ Začalo ma to celkom zaujímať. Chcel som sa dostať k tomu ako jej ublížil, keďže sa ocitla na psychiatrii.
„Pamätám si, že tá jeho baba chcela koňa a on jej ho kúpil, keďže mal veľa peňazí od ocka, ktorý ho vydržiaval. Pravdepodobne nevedel čo so sebou a tak som sa dozvedela, že berie heroín. Bolo mi to ľúto. Udržiavala som ho doma, pomáhala keď mal absťák, snažila som sa mu vyhovieť takmer vo všetkom aj keď to bolo len virtuálne.“
„Vedela si, že mu to nepomáha?“
„Marek, bola som mladé dievča, ktoré verilo, že svet je pekný. Verila som v ich lásku a v to, že sa dokáže zmeniť.“
„Čo sa stalo potom?“
„Opustila som svojich kamarátov, stále som bola doma, aby som bola s ním. Prestala som chodiť von. Vychádzala som, len keď som naozaj musela. Písala som si s ním či už pri raňajkách, v kúpeľni alebo na WC. Prvé čo som ráno spravila keď som sa zobudila bolo, že som sa pozrela na mobil či tam mám od neho SMS.“
„A vždy tam bola však?“
„Áno, každé ráno ma čakala pekná SMS správa so zaželaním pekného dňa. Bola som šťastná, že mám takého kamaráta. Potom som šla na operáciu a tak som mu dala kontakt na môjho veľmi dobrého kamaráta, ktorý žil vo Francúzsku. Pôvodom bol Indián a z jeho kmeňa ich už veľa nebolo.“
„Ty poznáš nejakého indiána?“
„Už nie.“ Povedala sklamane.
„Aha. Chápem, prepáč. Môžeš rozprávať ďalej.“
„Dala som mu kontakt na tohto chalana, budeme mu hovoriť Haku.“
„Nepovieš mi jeho pravé meno?“
„Je to kúsok z jeho mena. Nechala som mu na neho kontakt, aby keby sa mi niečo stalo vedel o tom. Kým som však ja ležala v nemocnici, oni sa nejako veľmi spriatelili a Max ho bral ako svojho otca. Dohodli sme sa, že budeme taká trojica, takže to nebol veľký problém. Neskôr som sa dozvedela, že Max chodil každé leto na dva mesiace do vedľajšej dediny na dovolenku. Dozvedela som sa to až po štyroch rokoch a to tak, že som na internete videla fotku, kde bol s dievčaťom, ktoré som poznala a vedela som o nej, že je to „dedinská kurva“. Bola som sklamaná a tak som mu hneď napísala SMS, prečo mi to nepovedal. Jeho reakcia ma dostala do kolien. Odpísal mi, že on je slávny a že sa nemôže stretávať na verejnosti s niekým, za koho by sa musel hanbiť. Začala som plakať.“ Ako to dopovedala, začala plakať aj reálne.
„Ako to myslíš, že bol slávny?“ skúsil som sa spýtať aj keď som žiadnu odpoveď nečakal.
„Bol spevák. Vyhral nejakú súťaž a potom bol aj v telke a neskôr bol aj v speváckej súťaži, ktorá bola tiež v televízii. Teraz chodí po koncertoch ešte s jedným chalanom.“ Vzlykavo mi odpovedala
„Sabi, ak nechceš, nemusíš pokračovať.“ Usmial som sa
„Keď som už začala už ti to dopoviem.“ Povedala, utrela si slzy a pokračovala.
„Cítila som sa hrozne ako nejaká handra, no to mu ešte stále nestačilo. Tlačil na mňa tak veľmi až som nakoniec povolila a začala si ubližovať.“
„Sebapoškodzovanie.“
„Áno. Najskôr len tak jemne. Trochu krvi, musela som to odfotiť a poslať mu, že je to naozaj pravda, že som splnila svoju úlohu. Našla som v tom radosť. Prišla som na to, že ma to uvoľňuje. Obaja sme boli na určitú chvíľku spokojný, no jemu to nestačilo a začal tlačiť aj na Haku. Ten ho prijal za syna, získal mu totem, dal si ho vytetovať na členok ako svojho právoplatného syna. Už viac nebol doktorom, vrátil sa sem, aby pomáhal svojmu synovi so životom ako bolo u nich zvykom. Aby ho zasvätil do rôznych tajomstiev a naučil ho niečo zo svojho kmeňa.“
„To bolo od neho milé nie?“
„Od koho?“
„Od toho indiána.“
„Očividne ničomu nerozumieš. Pre Haku to už bolo záväzné, že sa stal jeho otcom. On už z toho nemohol nijako vycúvať. Ale to je jedno. Jednoducho sa presťahoval sem a opustil všetko pre čo žil. Býval u mňa a keď som pre Maxa robila tieto veci, vždy sa mi snažil pomôcť. Napokon ma však Max dokázal tak veľmi zmiasť, že ja som si myslela, že to čo robím je naozaj správne. V noci som nespávala, počula som jeho hlas, jeho pesničky všade. Videla som ho všade kde som sa pozrela. Toto trvalo asi tak rok približne. Vkuse, nemohla som spávať ak som aj zaspala ráno som sa zobúdzala doškriabaná. Potom som mala asi pol roka celkom dobré obdobie, kedy všetko naraz utíchlo a ako vieme z hororových filmov, keď je niečo v poriadku, začne sa to všetko kaziť. Max a Haku si boli veľmi blízky a tiež spolu bývali často avšak keď ho Max odmietol ako svojho otca Haku sa zrútil a keď mu diagnostikovali rakovinu, odmietol sa liečiť a napokon dostal silný zápal pľúc a zomrel. Ak by ho Max tak nenamotal a nesúhlasil s tým, aby ho prijal za syna, mohol byť ešte teraz na žive.“ Oči sa jej leskli, slzy padali dole lícami a ja som napokon aj oľutoval, že som sa jej vôbec na to spýtal.
„Mrzí ma to Sabi.“ Povedal som skromne i keď som vedel, že je to nepomôže.
„To ešte nie je všetko.“ Oznámila mi a zapozerala sa do neba.
„Naozaj nemusíš hovoriť, ale ak ťa to uvoľní budem len rád.“ Snažil som sa jej pomôcť. Pomaly sa začínalo zmrákať a začali padať prvé kvapky dažďa. Dotýkali sa jej ramien a cestovali na istú smrť.
„Pôjdeme domov?“ nadhodil som.
„Neskôr, keď som nejako prekonala smrť Haku samozrejme bez Maxovej podpory, rozhodla som sa, že o ňom nikomu nepoviem. Kým žil ho nikto z mojich blízkych nepoznal a nechcela som aby bolo tomu inak keď odišiel. Potom prišla pre mňa ďalšia rana a to, že Max mi napísal, že už si so mnou nechce písať, že ho otravujem a že som ho psychicky zničila. Povedal mi ako ho otec držal v pivnici priviazaného o reťaze a ja hlúpa som tomu naozaj verila a začalo mi ho byť dokonca ľúto. Povedala som mu, že keď odíde on odo mňa ja odídem od všetkých. Nezaujímalo ho to. A tak o týždeň neskôr, keďže som stále verila tomu, že sa ku mne vráti, som sa predávkovala liekmi čo som našla doma a zapila takmer celou fľašou vodky. Neviem kto ma našiel ani ako ma odviezli ale potom si len pamätám, že som prechádzala chodbou sanatória a všetci ma považovali za nejakého psychologického devianta. Väčšinu ani nezaujímalo prečo sa to vôbec stalo a ja som sa uzavrela. Zamkla som svoje srdce a odhodila som kľúč. Potom si sa vo dverách zjavil ty. Nešiel si ten kľúč a bodol si mi ho rovno do srdca, no dvere do neho boli už zhrdzavené a staré, preto si ich otváral jemne a pomaly, aby sa z nich ani kúsok neodlomil. Šiel si na mňa s citom a ja som to napokon dokázala.“ I keď to bolo smutné, pousmial som sa. Bol som rád, že som jej pomohol.
„Ďakujem, že si mi to povedala. Vážim si to a sľubujem, že to bude u mňa v bezpečí, že to nikam neposuniem.“
„Ja viem Marek.“ Povedala a postavila sa z lavičky.
„Pôjdeme?“ spýtal som sa druhý krát, keďže sa nám dosť rozpršalo. Ona len prikývla na súhlas a tak sme sa predierali pomedzi dažďové kvapky domov. Sabína si dala hneď kyticu do vázy, a ľahla si na posteľ. Ja som šiel do sprchy a vrátil sa k nej.
„Ty plačeš?“ všimol som si, že jej oči sú stále ešte mokré.
„To nevadí.“ Odpovedala a otočila sa odo mňa chrbtom.
„Vadí, Sabi neplač. Pre nejakého idiota sa plakať neoplatí.“
„Čo ak si tým idiotom práve ty?“ zarazil som sa. Nevedel som ako to myslí. Neotočila sa na mňa, nevedel som ako sa tvári a to ma znervózňovalo. Nastalo trápne ticho a ja som nebol ten, čo by ho chcel prerušovať. Sadol som si vedľa nej a chytil ju za ruku. Bolo to všetko čo som mohol pre ňu v danej chvíli spraviť. Nečakane sa však zodvihla a odišla do kúpeľne. Nevedel som čo sa stalo.
„Sabi, čo je?“ skúsil som sa spýtať z izby ale bol som príliš unavený aby som vybehol za ňou. Odpoveď som však nedostal. Keď som už hodinu nepočul tiecť ani vodu a ani jej kroky, musel som ísť za ňou či sa mi chcelo alebo nie. Zaklopal som na dvere.
„Si v poriadku?“ spýtal som sa
„Áno.“ Odpovedala a otvorila dvere. Stála tam takmer nahá len v jemnej nočnej košieľke.
„Čo tu robíš tak dlho?“
„Mohli by sme dnes spať v jednej posteli?“
„Samozrejme.“ Súhlasil som. Odišli sme spoločne do izby kde sme sa obaja zakuklili pod svoju perinu.
„Marek? Mohol by si ma chytiť za ruku?“ nevinne sa spýtala
„Samozrejme, deje sa niečo?“
„Nie, nič, to prejde.“ Povedala a usmiala sa na mňa, no vedel som, že niečo nie je v poriadku. Po dnešnom dni som už nechcel do toho vŕtať a tak som si nechal otázku na inokedy. Chytil som ju za ruku, zaželal jej dobrú noc a napriek tomu, ako som ju videl a chcel som sex som sa ovládol a nič sa medzi nami nestalo. Chápal som, že je rozcitlivená a nechcel som pokaziť naše kamarátstvo.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár