„Ahoj Marek.“ Privítala ma Sabína s otvorenou náručou keď som sa večer vracal z práce. Na druhý deň som mal voľno a chcel som si dnešný večer užiť čo najviac.
„Ahoj.“ Stroho som odpovedal, hodil som si rýchlu sprchu, obliekol si rifle, tričko a zamieril k dverám.
„Kam ideš?“ započul som hlas z kuchyne. Zhlboka som sa nadýchol a zacítil som vôňu francúzskych zemiakov.
„Vonku.“ Odpovedal som
„Nenaješ sa predtým?“ Zatvoril som dvere a prišiel do kuchyne k nej.
„Neodolám.“ Zasmial som sa, zobral si tanier.
„Sadni si Marek. Ja to urobím.“ V rýchlosti akou som mieril k nej som si ani nevšimol prestretý stôl so zapálenými sviečkami v strede.
„Oslavujeme niečo?“ nechápavo som sa spýtal a sadol si k stolu.
„Neber to ako oslavu.“ Oznámila mi
„Tak ako to mám brať?“ neodpovedala len sa na mňa usmiala a to ma na nej hnevalo.
„Vysvetli mi to prosím.“ Želal som si, aby mi niečo povedala, aspoň maličkú vetu aby som vedel čo sa deje. Nebol som si istý či sa mám hanbiť, alebo mám byť šťastný.
„Pre mňa je tento deň veľmi výnimočný. Je to deň, keď sme sa prvý krát stretli.“ Pochopil som ako veľmi ma má rada a pomaly som si začínal uvedomovať, že aj ja ju mám viac rád.
„Aj ja si ho veľmi dobre pamätám.“ Poznamenal som, no chcel som ísť čo najskôr vonku. Spoločne sme sa navečerali.
„Ďakujem.“ Povedal som nakoniec a postavil sa od stola. Videl som v jej očiach smútok, ale ja som cítil, že potrebujem ísť vonku.
„Prídeš domov?“ spýtala sa ma
„Neviem.“ Odpovedal som a vyšiel vonku. Zamieril som do miestneho baru. Vlastne bola to taká drevená krčma. Nevyzeralo to ako nejaký elegantný podnik, ale nemal som na výber. Usadil som sa pri jednom stole a objednal si pivo. Spočiatku som tam sedel sám, no neskôr prišli nejaké ženy, ktoré pravdepodobne oslavovali rozlúčku so slobodou. Zamieril som k nim.
„Ahoj, môžem sa k vám pridať?“ začal som elegantne
„Prepáč, ale toto je dámska jazda.“ Hneď ma jedna odbila. Vyzerala staršie a ustaranejšie ako ostatné.
„Ty sa budeš asi vydávať.“ Premeral som si ju a spozoroval som jej bruško.
„Áno, máš s tým problém?“
„Nie, nemám. Ten kto ťa dostal musí mať veľké šťastie.“
„Prečo?“ vyzerala nespokojne s mojou vetou.
„Mať takú krásku doma. Určite si pracovitá. Taká do voza aj do koča.“ Hádzal som jej jeden kompliment za druhým.
„Ďakujem.“ Jemne sa začervenala
„Nie je začo. Dáš si niečo? Pozývam. Vlastne všetky vás pozývam.“ Rozhodil som rukami ako veľký, bohatý magnáč. Hneď sa na mňa kočky inak pozerali. Každá si objednala svoj obľúbený nápoj. Spoločne sme sa zabávali no zrazu vošiel do baru policajt.
„Pozor kočky, razia.“ Povedal som opatrne, aby ma nepočul.
„Hej, dámy. Počul som, že tu robíte príliš veľký hluk. To bude pokuta za rušenie nočného kľudu.“ Hovoril vážnym tónom pán v uniforme.
„Hej, hej, pokoj. Veď je to krčma a nie je ešte po záverečnej. Nebudeme tu sedieť ticho ako na pohrebe.“ Bránil som svoj hárem.
„Uhni!“ prikázal mi a odhodil ma rukou nabok.
„Čo si to dovoľuješ?!“ urazene som sa spýtal a miernym tackavým krokom som vyrazil k nemu. Policajt však vyskočil na stôl, zrazu začala silná hudba a až vtedy som to celé pochopil. Mladý muž začal vrtieť bokmi a pomaly zo seba odhadzovať šaty.
„Mohli ste mi povedať čo sa deje.“ Zasmial som sa na dievčatá a pridal sa k pánovi v uniforme. Spoločne sme sa zabávali až do rána a nakoniec? Zobudil som sa na hotelovej izbe vedľa tehotnej ženy s ktorou som si užil nádherný sex aj napriek tomu, že o týždeň si mala brať otca svojho budúceho dieťaťa. Nechcel som ju zobudiť a robiť jej zbytočné výčitky a tak som potichu odkráčal domov. Keď som vošiel, našiel som Sabínu spať na pohovke v predsieni. Prikryl som ju dekou a pustil sa do prípravy raňajok. Položil som jej ich na stôl vedľa nej a napísal jej lístok s prianím dobrej chute. Dal som si rýchlu sprchu a hodil sa do postele. Zapol som jej notebook a pozeral si ponuky voľných bytov, ktoré by som si mohol dovoliť.
„Marek?“ započul som Sabínin hlas
„Áno?“ ozval som sa
„Kde si bol? Bála som sa o teba.“ Hovorila už jemnejším hlasom, pretože sa medzitým dostala do izby.
„Poď ku mne, porozprávam ti.“ Sadla si ku mne na posteľ.
„Môžeš začať.“ Jej hlas sa trochu triasol.
„Bol som v krčme a neuveríš. Mala tam rozlúčku zo slobodou jedna dievčina, potom prišiel striptér, tak som sa k nemu pridal a nakoniec som sa zobudil na hotelovej izbe so ženou, ktorá sa o týždeň vydáva a ešte aj bola tehotná. Sabi, taký sex som už dávno nezažil.“ Rozpovedal som jej svoj zážitok minulej noci a tešil som sa z neho. Smial som sa, no na jej tvári nebolo poznať žiadne emócie.
„Deje sa niečo?“ spýtal som sa. Neodpovedala mi. Pokrútila hlavou na nesúhlas a vybehla z izby. Nevedel som čo sa deje, no nechcel som si nechať pokaziť pekný deň a tak som sa vykašlal na jej pocity a hľadal si ďalej nové miesto k odpočinku. Napokon som našiel útulný jednoizbový byt a hneď som si aj zarezervoval obhliadku. S nadšením som šiel za Sabínou, aby som jej oznámil, že sa možno budem sťahovať. Zišiel som dole a našiel som ju sedieť pri vypnutom televízore opretú o stenu.
„Čo sa deje?“ zopakoval som moju poslednú otázku.
„Nič.“ Povedala a zodvihla ku mne hlavu.
„Tak prečo plačeš?“
„Neplačem. Spadlo mi niečo do oka. Nechaj ma tak!“
„Veď sa so mnou rozprávaj.“ Bol som nahnevaný. Nemal som rád, keď so mnou nekomunikovala.
„O čom sa mám s tebou rozprávať?“ nerozumel som jej otázke.
„O tom čo sa s tebou deje.“
„Nič.“ Povedala rázne a vtedy som si všimol jej zápästie. Zodvihol som ju zo zeme a pevne ju držal za ramená. Prísne jej pozrel do očí a zopakoval svoju otázku.
„A teraz mi okamžite povedz čo sa deje. Prečo si sa kurva zasa porezala?“ bol som nehnevaný. Miešalo sa vo mne milión pocitov.
„Daj mi pokoj!“ povedala mi hlbokým hlasom a napľula mi do tváre. Reflexívne som ju pustil a ona utiekla von. Keď som vybehol za ňou, už som ju nevidel. Nevedel som kam šla. Vybral som sa na jej obľúbené miesta, ale na žiadnom som ju nenašiel. Obvolal som jej bývalé kamarátky, kamarátov ale nikto o nej nič nevedel. Napokon som sa relatívne smutný vybral domov, no už to nebol ten smútok, ktorý mi hovoril, že mi je jej ľúto. Bol to len smútok, že si ublížil cudzí človek. Ľahol som si do postele a s malým nepokojom v srdci som zaspal. Vedel som, že sa v noci vráti a všetko bude zasa tak ako predtým.
„Tak čo láska?“ hovorila mi žena v posteli. Mala blond vlasy po plecia a ležala vedľa mňa nahá. Stratil som sa v jej zelených očiach.
„Dobré ránko prajem.“ Mimovoľne som odpovedal a pobozkal ju na čelo.
„Aj tebe miláčik. Tak aký máme dnes plán?“ pýtala sa ma zamatovým hlasom.
„Neviem. Mohli by sme sa ísť prejsť na skalu.“
„Dobre vieš, že nenávidím prechádzky.“
„V poriadku, tak by sme mohli ísť do ZOO.“
„Nenávidím zvieratá.“
„Okej. Tak teda by sme mohli ísť na plaváreň.“
„Plávať? Neznášam plávanie.“
„Čo máš vôbec rada?“ spýtal som sa
„Sex.“ Odpovedala mi a začala sa smiať.
„Takže ma máš len na sex?“
„A na čo iné by som ťa mala? Myslíš, že ten kúsok zlata na prste niečo znamená? Mám ťa len na sex a peniaze. Nechcem sa s tebou ukazovať na verejnosti.“ Hovorila mi
Zrazu sa otvorili dvere a v nich stála Sabína. Postavil som sa s postele obliekol si župan a podišiel k nej.
„Ahoj. Čo sa stalo?“ chcel som ju objal, no ako som sa jej dotkol, moja ruka prešla jej telom.
Vystrašene som na ňu pozeral. Snažil som sa to spraviť viac krát no vždy som ňou len prešiel.
„Čo sa to deje?“ otočil som sa na blondýnu v posteli ale tá tam už nebola. Začal som si prezerať Sabínu, ktorá len stála predo mnou, nehovorila, neprejavovala žiadne emócie dokonca nemala ani žiadnu mimiku tváre. Zrazu mi niečo kvaplo na nohu. Bola to krv, zodvihol som pohľad a zistil, že je to jej krv, ktorá jej tečie z oboch rúk. Mala v nich veľmi hlboké rany.
„Prečo?“ spýtal som sa so slzami v očiach a zdvihol pohľad na jej tvár. Usmiala sa. Zrazu sa začalo všetko triasť. Zem pod nohami mi zmizla a ja som začal padať čiernym tunelom do neznáma.
Prebudil som sa s kvapkami potu na tvári a po celom tele. Môj dych bol rýchly a srdce búchalo viac ako inokedy.
„Sabína?“ zakričal som do neznáma. Žiadnu odpoveď som nedostal. Vybehol som z izby a prehľadal celý dom, až keď som ju nikde nenašiel spomenul som si, že odišla. Zodvihol som telefón a vytočil číslo.
„Prosím polícia.“
„Chcem nahlásiť zmiznutie kamarátky.“
„Koľko je nezvestná?“
„Ja neviem. Pár hodín.“ Hovoril som rýchlo
„Prepáčte, ale s tým nemôžeme nič robiť. Aby sme mohli zahájiť pátranie musí byť nezvestná minimálne štyridsaťosem hodín. Želám pekný zvyšok noci.“
„Ale...“ nedopovedal som vetu a v telefóne sa ozvalo pípanie. Do očí sa mi vtlačili slzy. Nevedel som kde ju mám hľadať, čo mám robiť. Skúsil som zavolať do liečebne, na psychiatriu, na záchytku no nikde o nej nič nevedeli.
„Prosím, vráť sa.“ Povedal som si potichu sám pre seba. Otvoril som okno a s plačom som zakričal von.
„Sabi, vráť sa!“ bál som sa o ňu.
„Hej, nezjap tam! Niektorí ľudia ráno vstávajú do práce.“ Nahnevane sa ozvalo od susedov.
„Tak mi vráťte kamarátku.“ Plakal som čím ďalej viac.
„Asi si ju poriadne nevytrtkal keď ti ušla.“ Posmešne poznamenal sused.
„Vypadni.“
„Ja som na svojom pozemku.“ Zreval na mňa a zatvoril svoje okno. Cítil som sa bezradne.
So slzami v očiach som sa oprel o strom a pomaly po ňom skĺzol. Začalo pršať, nevedel som čo mám robiť, nikto mi nechcel pomôcť. Rozhodol som sa ísť do liečebne. Uvedomil som si, že ja vlastne ani neviem ktoré miesta má rada, neviem kam by mohla ísť, neviem kde sa ukrýva pred svetom. Bol som na konci zo silami. Pršalo na mňa, bola mi zima, no nedokázal som ísť dnu. Okolo mňa prebiehali svetlá od áut až napokon jedno zastavilo. Polícia.
„Do šľaka, určite sused zavolal policajtov kvôli nočnému kľudu.“ Pomyslel som si a pomaly som vstal. Nemal som však silu, aby som niečo riešil. Zaostril som a pomedzi kvapky si všimol, že s vystúpenými policajtmi ide ešte niekto zahalený v deke. Rozbehol som sa k nim v nádeji, že to bude Sabína a mal som pravdu. Odhalil som kúsok deky a všimol si jej vlasy. Hneď som vedel, že je to ona. Objal som ju, no páni v uniforme ma okamžite odtiahli.
„Čo sa deje?“ spýtal som sa. Neodpovedali mi, len sa predierali dnu. Otvorili dvere dali mi podpísať nejaký papier o tom, že ju doviezli domov a odišli. Hneď za dverami sa skĺzla na podlahu. Podišiel som k nej, odhrnul z nej deku aby som sa na ňu mohol pozrieť, aby som jej videl do tváre, no mala ju sklonenú a keď som sa snažil jej ju zodvihnúť, nedovolila mi to.
„Sabi, čo sa deje?“ spýtal som sa milým hlasom, aby vedela, že sa na ňu nehnevám aj keď v srdci som mal zmiešané pocity. Neodpovedala, len potichu sedela a tak som si prisadol k nej. Nerozprávali sme sa, nehýbali, len sme spoločne pozerali do steny oproti. Po hodine sa nahlas rozplakala. Objal som ju, ale nespýtal som sa nič. Už som ju trochu poznal a vedel som, že čím viac otázok budem mať, tým viac sa predo mnou zatvorí a tak som nechal danú chvíľu len voľne plynúť ako vzduch ktorý prúdil okolo nás.
„Prepáč mi.“ Povedala mi hlasom plným vzlykov
„To nič.“ Povedal som a pohladil ju po tvári. Odhodila so seba deku a vtedy som si uvedomil prečo sa mi ospravedlňuje. Tričko, ktoré mala práve na sebe bolo krvavé a ja som hneď pochopil prečo.
„Prečo ťa nenechali v nemocnici?“ spýtal som sa. Z vrecka nohavíc vytiahla papier a podala mi ho.
„Prečo si chcela ísť domov?“ pozrela na mňa. Jej pohľad bol priamy avšak tupý.
„Chcela som byť s tebou.“ Zašepkala a zaborila sa tvárou do môjho ramena.
„Psst. To bude dobré, neplač. Nehnevám sa.“ Opakoval som stále dookola aj keď som mal chuť ju poriadne vyplieskať aby to už viac nerobila.
„Pôjdeme na pohotovosť?“ chytil som jej koniec rukáva a pomaly sa jej ho snažil vyhrnúť.
„Už som bola.“ Povedala, vytiahla si tričko až k plecu a ukázala mi dlhé zašité rany na ruke.
„To bude dobré.“ Hovoril som a zároveň presviedčal sám seba o tom, že je to naozaj pravda.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár