"Videl by si ma, keby si za mnou chodil. Takto ma uvidíš, len keď na mňa omylom natrafíš." odpovedala mu a skočila do jazierka. Voda v ňom jej siahala priamo po pás. Rukami vytvárala rôzne obrazce.
"Nechceš sa vyzliecť?" spýtal sa nesmelo chlapec.
"Nemaj blbé narážky."
"Nie, tak som to nemyslel. Len, ak chceš plávať mala by si si dať dole šaty." radil jej. Nechcel jej zle. Opieral sa o strom a pozoroval ju. Teraz sa mu celkom páčila, ale vedel, že jej psychika je veľmi slabá a nechcel jej ublížiť.
"Nechcem plávať."
"Tak prečo si tam skočila?" spýtal sa jej. Otočila sa k nemu, očami zamierila do jeho očí a zamyslela sa.
"Čo ak ti poviem, že život nemá zmysel? Že to, že sme sa narodili je len chyba našich rodičov? Tento svet si nás nezaslúži. Sme príliš citliví, aby sme tu vedeli prežiť." do očí sa jej tlačili slzy
"Sára poď von. Porozprávame sa." prosil ju. Podišiel k jazeru a podával jej ruku.
"Vieš plávať?" spýtala sa ho
"Nie, neviem. Prečo?" prekvapene sa na ňu zahľadel.
"Len tak." usmiala sa a začala pomaly cúvať do hlbšej vody.
"Čo to robíš?! Poď von, prosím."
"Nepochopil si to. Teraz som slobodná. Nič ma nedrží, nikto na mňa nekričí. Takto to má byť. Pochop to. Nepoznáš ma. Chcem to, som rozhodnutá. Mal by si odísť, lebo inak ti to bude ľúto." snažila sa ho presvedčiť aby odišiel. Už bolo neskoro, bola rozhodnutá a chcela s týmto všetkým skoncovať. Nikto ju neľúbil, každý jej len nadával a vedela, že takto jej bude lepšie.
"Prosím poď von!" kľakol si na zem a rozplakal sa
"Choď preč!" posielala ho ona.
"Och." povzdychol si a skočil za ňou do vody.
"Veď si hovoril, že nevieš plávať." hovorila mu
"Áno, neviem plávať. Nenechám ťa však zomrieť." povedal a chytil ju za ruku. zaprel sa nohami o zem. Bol dosť vysoký a ešte dočiahol. Sára sa odrazila a hodila sa dozadu. Nechala sa pohltiť vodou. Keď jej tvár pohltila hladina, zhlboka sa nadýchla.
"Čo to robíš?" rozplakal sa. Chcel za ňou skočil ale jeho nohy ho neposlúchali. Bol sklamaný. Vyšiel vonka a dúfal, že Sára vylezie no nestalo sa tak. Potichu sedel na brehu jazera deň, dva dni, týždeň. Napokon sa rozhodol, že s týmto pocitom viny nemôže žiť a skočil za ňou. Vedel, že už jej nepomôže, ale chcel ísť za ňou. Voda ho zaplavila, dusil sa. Rozkašľal sa......
"Oskar, si v poriadku?" otvoril oči.
"Sára?" spýtal sa neveriacky
"Áno, len sa ti dačo nepekné snívalo." povedala
"Už nikdy ma neopúšťaj prosím." povedal jej a silno ju objal.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár