Koho to je vlastne vina...?

Spoznali sme sa v auguste minulého roka. Večer som len tak sedela na hojdačke po rodinnej grilovačke a ťukala do telefónu. Písali sme si už dlho a zrovna v tú chvíľu tam bol tiež. Zrazu mi ťukla správa. "Ahoj, ako sa máš?" a ja som rozpovedala príbeh dnešného dňa a spomenula, že je vonku pekne, že by bolo pekné ísť na prechádzku a on zrazu spustil,že príde. Mala som zmiešané pocity. Nevedela som či to myslí vážne alebo nie. Spýtal sa ma, či keď príde dostane pusu, moja odpoveď znela, že ak bude poslúchať. Samozrejme so smalíkom za vetou. A tak sa aj stalo. 

O pár hodín prišlo per mňa auto. Ani si nespomínam akej bolo farby, v ten moment ako v každý iný to bolo pre mňa totálne nepodstatné. Bol to nejaký wolksvagen. Zastavilo auto, vystúpil mladý muž. Spýtal sa ma kam ideme, ja som vybrala miesto, kde som sa cítila dobre aj keď je pravda,že na to miesto veľa ľudí nechodí no nemalo to žiadny vedľajší účel ako by sa mohlo zdať. A tak sme sa previezli. Po ceste sme sa rozprávali. Rozhovor prebiehal uvoľnene a ja som bola štastná že je pri mne. 

Vystúpili sme, zapálili si cigaretu, prebrali sme hviezdy, záujmy,záľuby, koníčky... jednoducho všetko možné o čom by sa dalo len tak kecať. Ani sa ma nedotkol, nerobil na mňa nátlak a mne sa to páčilo. Po pár hodinách sme sa rozhodli, že je dosť neskoro a mali by sme ísť domov. Opäť sme nasadli do auta, odviezol ma pred bránku a moje srdce sa jemne zrýchlilo. Objala som ho na rozlúčku pre znak začínajúceho priateľstva no keď som sa odtiahla a pozrela mu do očí, moje srdce mi hovorilo niečo iné. Zrazu sa naše ústa spojili. Keď som sa odtiahla šeptom som sa ho spýtala či je spokojný. Úsmev, ktorý mi vtedy daroval stál za všetko. V kombinácii s jeho pohľadom, nedalo sa inak. Moje srdce sa zaľúbilo. Odišiel. 

Začali sme sa stretávať v pravidelných intervaloch, je síce pravdou že len na hodinku a len v noci keďže sa inak nedalo, ale napriek tomu sme boli pri sebe. Stretnutia sprevádzali vášnivé bozky no nikdy sme neprišli až k sexu v správnu chvíľu sa to včetko zastavilo a to ma na ňom priťahovalo ešte viac. Jedného dňa mi povedal, že bude mať dovolenku a ja som zhodou okolností mala ten týždeň voľný dom tak prečo sa nedohodnúť na niečo pekné? Pozvala som ho na noc a on súhlasil. Tešila som sa a nevedela sa dočkať kedy nastane. 

Stretli sme sa náhodou na súťaži, pozeral sa na mňa, no nepovedal ani pol slova. Nedostala som ani sprosté ahoj ani úsmev. V noci sme sa stretli opäť. Tento krát na nočnej súťaži, bol tesne pri mne a nič. Ani jedno slovo, ktoré by pohladilo dušu. Moje srdce sa roztrieštilo na kusy. Musela som odísť, nedokázala som sa na to pozerať. Zavolala som baby a povedala im, že potrebujem ísť domov a tak sme šli. Po ceste som mu napísala veľa správ o všetkom ako sa momentálne cítim, ako mi ublížil a hlavne to, že mi sľúbil, že mi neublíži. Ani by mi veľmi nešlo o to, že ma nechcel, ale o to ako ma odignoroval. Hovorím si no nič, nevadí, poplačem si bude fajn, keď sa stretneme tak sa ho na to spýtal. 

Prišiel čas našeho ďaľšieho stretnutia no on odmietol a na ďaľší krát šiel na chatu. Len tak viac menej zo srandy som sa ho spýtala, či z chaty príde zadaný a jeho odpoveď zahubila všetko čo v mojom srdci po všetkom zostalo. Jeho odpoveď znela : "Áno."  Všetko sa pokazilo, zničilo. Uvedomila som si, že ho nikdy nezaujímalo ako sa cítim ja a že som mu bola vlastne len na to kým si niekoho nájde. Uvedomila som si, že posledný darček ktorý som mu kúpila mi zostane v izbe a bude mi ho navždy pripomínať. 




A ja sa Vás teda pýtam. Prečo nepoviete žene že niekohomáte skôr než sa na to spýta? Prečo ju necháte nech si vytrpí všetko s tým spojené? Pýtam sa Vás, čím som si toto vôbec zaslúžila ? Tým že som súhlasila so všetkým čo chcel a jediná moja podmienka bola, aby mi povedal keď si niekoho nájde do očí? Že som chcela posledné rozlúčenie? Tak koho je toto chyba? 

 Vyznanie

0 0 2 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu