"Ahoj." nesmelo som odpovedala
"Tak čo, pripravená?" pýtal sa ma. Stál ďaleko a zároveň dostatočne blízko aby som ho cítila no nevidela mu do tváre.
"Kam ideme?" nerozumela som. Hlas sa mi triasol, zrak sa mi začínal pomaly zahmlievať. Nevedela som, čo to má znamenať.
"Ale maličká, tak dlho sme sa dohadovali až si zabudla?" jeho ironický hlas sa mi predieral až do žíl. ten pocit bol neopísateľný, zvláštny.
"Ja ti asi nerozumiem. Na čom sme sa dohadovali?" pýtala som sa
"Och moja malá. Je to také zvláštne ako dokážeš rýchlo zabudnúť na niečo čo si tak veľmi želáš. Myslíš na to každú minútu vo svojom živote a keď príde ten čas, keď prídem, aby sme spolu odišli ty zabudneš? Podaj mi ruku!" prikázal mi
Triasla som sa, ale moje vnútro vyšlo naproti jeho ruke. Môj dych sa zrýchlil.
"Vidíš, si šikovná. Poď, kráčaj za mnou."
"Ale kam ideme?" nechápala som. Srdce som cítila až v hlave, moja krv dosahovala bod varu.
"Ideme ti splniť sen." hovoril mi hlas. Nechápem prečo som mu verila, nerozumiem, čo ma k nemu tak ťahalo ale chcela som byť s ním a nikdy ho už nepustiť.
"Nerozumiem." opakovala som stále. Čim hlbšie do lesa sme šli, tým bol môj dych rýchlejší. Napokon sme zastavili na kraji útesu. Jeho stisk bol zrazu omnoho silnejší ako dovtedy.
"Tak, sme tu." povedal a v jeho hlase som cítila, že sa usmial.
"Čo tu ideme robiť?" mala som strach, no bola som odhodlaná.
"Plniť ti sen." povedal a rozbehol sa naprieč prázdnote a mňa ťahal so sebou. Padali sme spoločne voľným pádom a mne to vtedy došlo. Ten človek je nereálny, vôbec tu nie je. Prišiel, aby mi dodal odvahu odísť. Usmiala som sa a pozrela sa na neho no už tam nebol. Rozplynul sa vo vzduchu. Čiastočky jeho neexistujúceho tela sa rozpadli. Padala som čoraz rýchlejšie a vedela, že na konci bude tvrdý pád, no už som nemala strach. Tajomný neznámy ma oslobodil a všetok strach zobral so sebou.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár