„Ahoj Sabi.“ Povedal som napokon, sadol som si vedľa nej a jemne jej prešiel rukou po obväze, ktoré jej zakrývalo zápästie.
„Neviem čo chceš odo mňa počuť.“ Zašepkala a v hlase som jej počul náznaky plaču.
„Nechcem nič počuť. Chcem aby si to nerobila, chcem aby sa to nestalo, chcem aby si neodchádzala.“ Pomaly a kŕčovito zodvihla ku mne ruku.
„Nezvládnem to.“ Hovorila a do očí sa jej tlačili slzy.
„Zvládneš.“ Šepkal som
„Marek, raz mi toto nepostačí, raz sa to naozaj podarí, nechcem ti ublížiť. Som dosť vnímavá, vidím, že pre teba nie som obyčajná pacientka a že ti na mne naozaj zleží ako na kamarátke, ale nechcem, aby si kvôli mne trpel.“
„Myslím, že je už dosť neskoro.“ Povedal som jej a srdce mi hovorilo aby som ju pobozkal. Tá chémia bola silná, dokonca by som povedal, že bola silnejšia ako ja. Pomaly som sa k nej približoval, srdce mi búchalo stále rýchlejšie no keď som videl ako sa rozplakala zastavil som sa.
„Prepáč mi to.“ Prebral som sa z tranzu.
„To nič, len si mi tlačil na ruku.“ Povedala mi. Vtedy mi zrak padol nižšie, kde som uvidel krvavý obväz. Načiahol som sa a chcel som zazvoniť na sestričku.
„Prosím, nechaj to tak. Nechaj ma odísť.“ Hovorila to tak presvedčivo, že som jej takmer uveril že to naozaj chce. Zapozeral som sa jej priamo do očí a kdesi v pozadí som uvidel iskričku nádeje.
„Nenechám ťa nikdy odísť.“ Povedal som a stlačil zvonček. Sabína odo mňa odvrátila pohľad a zapozerala sa do steny. Pravdepodobne sa nahnevala, ale bola to jediná možnosť, aby som ju zachránil.
O chvíľku sa vo dverách zjavila zadýchaná sestrička.
„Čo sa deje?“
„Nič.“ Sabína odvrkla a zahrabala sa pod perinu.
„Krváca jej ruka.“ Odpovedal som ja a násilím ju odokryl.
„Mali by ste tu odtiaľ odísť.“ Povedala mi sestrička
„Som jej lekár. Sabína trpí silnými depresiami. Zastavte jej to krvácanie!“ začínal som byť nervózny. Mladá sestrička sa na mňa povýšenecky pozrela a bezcitne začala rozmotávať Sabínin obväz z ruky. Videl som, ako ju to bolí aj keď sa snažila nedávať to najavo. Videl som ako sa jej ruka zvíja v bolestiach, ona však pokojne ležala a pozerala na stenu.
„Si v poriadku?“ spýtal som sa jej „Dajte jej niečo proti bolesti.“ Radil som sestričke, no tá ma ignorovala a ďalej strhávala sem tam prilepený obväz z ruky.
„Starajte sa o seba. Je to jej chyba čo spravila, tak nech za to aj trpí.“ Odvrkla mi. V žilách mi začala prúdiť takmer vriaca krv. Cítil som, že o chvíľku vybuchnem.
„Prestaňte o nej hovoriť ako o nejakej handre. Je to človek rovnako ako aj vy.“ Namosúrene som zhundral. Konečne sa dostala až k rane. Bola hlboká a dlhá a nebola len jedna. Nikdy mi krv nevadila, ale toto ma dostalo do kolien. Pocítil som slabú závrať, ktorá však netrvala dlho.
„Ako dlho trvajú jej problémy?“ spýtala sa ma sestrička
„Neviem, ešte som sa s ňou o tom nerozprával. Prečo ste jej to nezašili?“
„Dostala by infekciu, musíme jej to čistiť.“ Odpovedala mi a zrazu bola celkom milá a dokonca aj príťažlivá.
Prezeral som si jej telo, jej postup a to ako ladne aj keď drsne pracuje.
„Marek.“ Potichu sa ozvala Sabína.
„Áno Sabi?“ odpovedal som kľakol si k nej. Chytil som ju za druhu ruku a pozeral sa jej na tvár. Na jej slzy, ktoré sa pomaly kotúľali na perinu. Všímal som si ako jej trhá perou, čo spôsobovala pravdepodobne bolesť.
„Ja nechcem prežiť.“ Povedala mi, nevedel som ako mám reagovať. Skamenel som a nevedel ako sa mám tváriť.
„Musíš prežiť. Pre mňa, pre svoju rodinu, pre ľudí ktorým na tebe záleží a hlavne pre mňa.“ Sklonil som tvár a pobozkal ju na prsty.
„Mal by si odísť.“ Pustila mi ruku a otočila sa.
„A keď nechcem odísť?“
„Nebudem sa s tebou o tom baviť.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár