Písal sa rok 1326.
Ráno bolo ako každé iné. Robila som presne to isté, ako už milión ráz sa sebou každé ráno.
Vstala som z postele, slúžky ma obliekli do čistých šiat a pomaly som schádzala po schodoch do Veľkej sály, kde boli (ako každé iné ráno) prestreté raňajky. Čakala som, že ako zvyčajne bude prestreté pre dvoch.
Dosť ma prekvapilo, keď som zbadala hŕbu stoličiek rozmiestnených okolo dlhého stola. Napočítala som ich trinásť. Zaskočila ma myšlienka na toľkých hostí, keďže sme dosť odľahlé miesto. Strašne málokedy náš hrad spoznal novú tvár a ešte menej nejaký hosť oprášil staré postele plné prachu.
Práve vtedy vošiel do sály môj otec. Pozrel na mňa, pousmial sa a začal si obzerať stôl. Hlboko som si vzdychla, nabrala síl a pristúpila k nemu. Uklonila som sa a nesmelým hláskom prehovorila.
„Otče, rada by som sa vás niečo spýtala.“
„Len sa pýtaj, dieťa moje, spytuj sa, “ vyzval ma a prenikavo sa mi zahľadel do očí. Sklopila som zrak.
„Prepáčte mi takú opovážlivosť, ale kto k nám príde na návštevu? Počula som totiž už veľa klebiet od slúžok a neviem, čo všetko z toho je pravda, “ pípla som a nesmelo sa mu zadívala do očí. Otcova tvár potemnela.
„Nesmieš veriť všetkým klebetám, ktoré sa dopočuješ od našich sluhov. Nemôžem ti však vyčítať, že si zvedavá. V tvojom veku som aj ja bol taký istý. Ale musím ťa však upozorniť, nabudúce takéto správanie tolerovať nebudem. Dnes k nám totiž prídu moji známi a chcem, aby všetko išlo ako po masle. Preto ti dám radu, nepleť sa dnes služobníctvu popod nohy, ináč na to doplatíš, “ varoval ma a začal si dôkladne prezerať stôl, či je všetko na svojom mieste.
„Ako si želáte, “ vzdychla som si a bez jedla som sa pobrala do svojej komnaty.
„Zaujímajú ťa staré listiny, “ nahlas uvažovala mladá knihovníčka nad dievčinou, ktorá sedela v kresle zahĺbená do starých, rozpadávajúcich sa listov z archívu.
„Staré listiny? “ nadvihla obočie Liona. „Všetci predsa vedia, že denníky lady Sammerly sú listy z budúcnosti. Teda...“ zháčilo sa dievča,
„...všetci to tak vravia.“ Knihovníčka sa zasmiala.
„Nesmieš veriť všetkým klebetám, ktoré navravia staré baby na trhu, “ odvetila knihovníčka a skúmavo sa na Lionu zahľadela. „Si nejaká smutná.“
Liona sa tvárila, že číta ďalšie papiere od lady Sammerly. Uvažovala nad tým, čo povedala knihovníčka. Náhle však zdvihla hlavu.
„Prečo ťa všetci volajú knihovníčka? “
„Pretože ňou som. A láskavo neodbočuj od témy.“
„Prosím, knihovníčka. Potrebujem to vedieť, “ naliehala na ňu Liona.
„Ale musíš mi niečo sľúbiť. Nikomu o tom nepovedz, ani keby sa ťa pýtali alebo nepýtali, je to jasné? “ knihovníčka jej pozrela hlboko do očí. „Sľubujem, “ zašepkala Liona od vzrušenia. Konečne sa dozvie niečo vzrušujúce, nie iba staré spráchnivené listy lady Sammerly.
Nemohla som tomu uveriť. Nechcela som tomu veriť. To, čo predo mnou skrývala knihovníčka, bolo priam neuveriteľné. Viete, možno by som to tu ani nemala písať, ale je to dôležité.
Knihovníčka rozpovedala Lione svoj príbeh. Ako sa narodila, ako vyrástla, ako porodila dieťa. A práve to bolo na tom také zvláštne.
Knihovníčka bola totiž veľmi mladá. Vlastne... nikto nevie, koľko má ona rokov. Niekedy vyzerá mladá, veľmi mladá, inokedy zase stará, tak ako zoschnuté stránky kníh, ktoré tak Liona dychtivo hltala.
Liona sa tým nikdy nezaoberala. Ona si to vysvetľovala proste tak, že to má od toho prostredia. Stále je iba medzi knihami a spráchnivenými listami. Ale ju to baví. Jej celým životom a celoživotným snom bolo stať sa knihovníčkou.
No nielen to knihovníčka povedala Lione. Porozprávala jej aj o svojom synovi, ktorý by teraz mal byť asi rovnako starý ako Liona. Volá sa Symbian a nikto nevie, čo sa s ním stalo a kde je. Keď bola knihovníčka (svoje meno Lione zatiaľ nepovedala) tehotná a porodila malého chlapca, bola nútená sa ho vzdať. Nemala dosť peňazí, aby ho poriadne vychovala. Preto ho darovala jednej starenke, ktorá mala namierené na sever. Vzala si dieťa a sľúbila matke, že sa oňho postará ako o vlastné. Odvtedy ho knihovníčka nevidela a ani o ňom nepočula.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár