Sivá hmla sa prevalila cez pole a zamierila k ďalekému lesu na obzore. Zanechávala za sebou riedky čierny opar visiaci vo vzduchu. Slnko zapadlo a na oblohe sa konečne zjavil mesiac v plnej kráse. Jasne sa vynímal na tmavej oblohe. Hoci sa po oblohe preháňalo veľa neprehliadnuteľných mrakov, všetky akoby mesiac obchádzali. No nebola to jediná čudná vec v tento večer. Hmla, ktorá podvečer spustošila celé pole, dorazila na začiatok svojho cieľa. Stačilo sa jej preplaziť už len pár posledných metrov. Jej najdlhšie výhonky sa už slastne dotýkali prvých stromov Nefritového lesa. Pod jej dotykom sa kôra stromov sťahovala a zakrývala aj tie posledné odhalené kúsočky starej živice. Keď konečne vstúpila na pôdu lesa, zem sa zachvela. Opäť si pripomenula Čiernu hmlu rozosievajúcu strach, beznádej a chlad. Práve v tej chvíli, keď sa na pôdu Nefritového lesa priplazil aj posledný jej výhonok, pomocou záchvevu jemného vetríka spojeného s mocou stromov sa prebudilo mladé dievča. V momente, keď vietor pohladil jej hladké líca, otvorila oči plné strachu. Hmla ju prebudila k životu. Les ju upozornil, že sa vrátila, aby tentoraz dokončila svoje dielo.
Elfka nebadane ako vietor vstala z čerstvo napadaného lístia a rozbehla sa. Bežala rýchlo
ako vietor a potichu ako mačka. No nevedela zabrániť jednej veci, aby ju Hmla zacítila. V tom okamihu dostala Hmla novú silu vyvretú z nenávisti a zloby. Vyčerpanosť vystriedala neodolateľná chuť po mladej elfskej krvi. Už sa nevedela dočkať, kedy konečne schytí tú prekliatu elfku do svojich pazúrov a roztrhá ju na maličké kúsky. Vyštartovala. Už sa neplazila po zemi ako nejaký úbohý červ. Vznášala sa tesne pri zemi, lietala rýchlosťou blesku. Pach mladej elfky cítila do diaľky. Už jej nemohla ujsť.
Dievčina menom Amenirdis dobehla až k malej čistinke, kde sa napájal kôň. Ten kôň bol už osedlaný a dokonale vystrojený. Amenirdis sa ani na chvíľočku nezastavila, aby vysadala na sedlo. Iba sa odpichla od zeme a s ladnosťou skočila doň. Potľapkala koňa po šiji a zašepkala mu do ucha: „Poď, koník môj. Prišiel čas rozhýbať si zmeravené kĺby.“ Čierna paripa sa rozbehla zo všetkých síl, vietor zašumel a už jej nebolo. Ktovie, kam sa stratila...

Zvečerievalo sa.
Všade okolo padali biele snehové vločky. Obloha sa zaťahovala hustými, tmavými mrakmi. Vysoko na útese, pri Čiernom jazere, kľačalo dievča. Čierne dlhé vlasy siahajúce po pás, čierna šnurovačka na hrudníku, čierna sukňa obmotaná okolo bokov s výstrihom až hore, to všetko bolo obliate zvláštnou čiernou tekutinou. Mokré vlasy sa jej lepili na ruky, keď si sa krk dávala čierny krížik. Pomaly vstala a opatrne začala kráčať po čerstvo napadanom snehu. Zanechávala za sebou čierne šľapaje a kvapky padajúce z jej oblečenia. Nohy mala bosé, citlivé aj na ten najjemnejší dotyk.
Odrazu tmavé nebo presekol blesk. Stále sa to tak dialo, ale nepršalo. Nebadane stúpol vietor, silný vietor. Začal duť náhle a nečakane. Obrátil sa proti nej. Dievčina začala bežať oproti vetru. Bol však taký silný, že sa pohla sotva o dva metre. Preto klesla na zem na kolená, strhla si z krku kríž a začala liezť štvornožky. Onedlho vietor ustal a dievča sa postavilo na nohy. Vrhla ostrý pohľad na vodu, ktorá sa opäť rozprestierala pred ňou. Pomaly k nej prišla. Schytila plášť, ktorý mala pripnutý k sukni, rozprestrela ho a hodila sa do vody. Všetka čierňava, ktorú mala na sebe, jej začala schádzať. Cítila, ako studená voda preniká cez jej rozmočené šatstvo, dotýka sa jemnej pokožky a pohráva sa s vlasmi. Mohla tam byť akokoľvek dlho, čistá by nebola tak či tak. Nie žeby bola špinavá, alebo čo, ale hnilobný pach z nej bolo cítiť stále.
Pomaly vyšla z vody. Keď sa poobzerala okolo seba, zostala prekvapená. Akosi skoro prišla na miesto, kam mala namierené. No viac sa nad tým netrápila a pristúpila k jednému z mnohých krížov. Rukou prechádzala po hladkom dreve nasiaknutom čiernou tekutinou. Odrazu začalo vychádzať slnko. No nevyšlo pomaly a unavene, ako každé ráno. Tentoraz slnko vyšlo až prekvapujúco rýchlo. Slnečný svit sa dotkol jej tváre, pohladil vlasy. Odhalil krásne modré oko vykukajúce spoza kríža. Práve to sa nemalo stať. Nie teraz. Dievčina spadla na kolená, neskôr na zem klesla celá. Stihla sa ešte prevrátiť na chrbát. Potom zamdlela. Všade okolo nej sa začala šíriť čierňava. Krútila sa okolo nej, až ju celú zahalila. Keď opar konečne rozohnal vietor, dievčaťa tam už nebolo. Bol to koniec Amenirdis?


 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár