Temným pohľadom sa zahľadel na ostré kvapky a sklonil hlavu, na ktorú si dal kapucňu. Predsa len lepšie, akoby mal ísť len tak. Ráznym krokom sa vybral do dažďa a pozorne sledoval okolie. Vedel, že v takomto daždi by nešiel vonku nijaký mukel. No stále mohol čarodejník...
To ho popudilo ešte viacej a pridal do kroku, aby to mal čo najrýchlejšie za sebou, aby to už mal z krku.
Asi po piatich minútach rýchlej chôdze došiel na roh ulice, kde sa naľavo pred ním rozprestierala úzka ulička lemovaná všakovakými dverami do zatuchnutých, zavretých skladov. Cyrill pohľadom prechádzal od dverí k dverám, od skladu ku skladu, až našiel číslo, ktoré hľadal. Rozhliadol sa okolo seba a vtedy, keď si bol istý, že ho nik nesleduje, vstúpil dovnútra. Dnu bolo ticho, tma, veterno, ale zato sucho. Cyrill si zložil kapucňu z hlavy dole a pokúšal sa prehliadnuť cez tú tmu. Zrazu sa niekde v kúte zjavil muž. Ako sa primiestnil, hneď na Cyrilla namieril svoj prútik, Cyrill na muža tiež. Po chvíľke mierenia na seba zrazu spoznali, kto sú a zložili ich.
„Opatrnosti nikdy nie je dosť, “ zamumlal ten cudzí muž a pomaly sa priblížil k Cyrillovi.
„Máš to? “ spýtal sa ho šeptom, keď k nemu pristúpil dosť blízko, aby sa ho mohol dotknúť.
„Mám, “ konečne sa Cyrill ozval a jeho hlas znel tajomne, strašidelne a chrapľavo.
„Nikto ťa nesledoval? “ spýtal sa ho muž a odrazu s vetrom od neho prišiel aj zápach cukrárenskej cherry.
„Nikoho som nezbadal.“
„Výborne, a teraz mi to môžeš dať, “ potešil sa muž a vystrel k Cyrillovi ruku.
„Obával som sa, že sa tu vyskytne tento háčik, “ hlas mu zrazu ožil, keď to povedal tomu mužovi.
„Háčik? Ale ja tu žiaden háčik nevidím, “ zaškeril sa muž a vytiahol prútik, ale Cyrill bol rýchlejší. Odrazu sa niekde z podlahy ozvala strašná rana a Cyrilla aj muža odhodilo dozadu, do múrov skladu.
Cyrill počul niečo pukať a pocítil v hrudi ostrú bolesť, ale musel sa odtiaľto nejako dostať. V kúte, kde teoreticky mohol dopadnúť ten chlap, sa zjavil pohyb. Cyrill neváhal a zdvihol prútik, zamumlal dve slová, sklad osvetlilo zelené svetlo a tajomný muž pýtajúci predmet od Cyrilla padol na zem, bez života. Cyrill sa rýchlo pozviechal zo zeme a premiestnil sa. Bol tu aj niekto iný, tým si bol istý.
Premiestnil sa rovno do svojho bytu, kde spadol na podlahu a prútik mu vypadol z ruky. Bolo to zlé, vedel to, celé sa to pokazilo kvôli niekomu, kto sa tam zrazu objavil. Ale aspoň zabil Charlesa... Cyrill sa držal za hruď, zvalil sa na bok a tam už ostal len nehybne ležať, oči zatvorené, prútik vedľa neho ležiaci na zemi.
Odrazu ním trhlo a on sa zobudil do čudného bieleho svetla. Hlavou mykol nabok a tam stála Ann, písala do nejakého tlačiva. Vtedy si zahryzla do pery a pozrela naňho. Po peknej tvári sa jej rozlial úsmev.
„Konečne si sa prebudil, Cyrill, “ ozvala sa a pero si strčila do vrecka na hrudníku.
„Ako dlho som bol mimo? “ hneď jej položil otázku drsným a chrapľavým hlasom od dlhého spánku.
„Odkedy ťa našli a to sú už pekné dva dni, “ pokrčila ramenami a uhla pohľadom.
„Kto ma našiel? “ Takže niekto ho asi bol hľadať.
„Sam, “ šepla potichu a pomaly, akoby sa bála jeho reakcie.
„Prečo u mňa bol? “
„Neviem, “ pokrčila ramenami.
„Čo je s mojimi vecami? “ spýtal sa chladne a pomyslel si na vec, ktorú ukrývalo jeho vrecko na kabáte.
„Všetky visia v šatníku, “ mykla hlavou na koniec miestnosti, kde stál veľký šatník.
„Dotýkal sa ich niekto? “ prižmúril oči.
„Nie, “ vydýchla si Ann, dával jej ťažké otázky.
„Čo mi je? “
Ann mu odpovedala na jeho poslednú otázku len troma slovami – zopár zlomených rebier. Cyrill si vzdychol. Ann, oblečená ako všetky zdravotné sestričky v tejto nemocnici v bielom, odišla. Nechala Cyrilla ležať na posteli v tej bielej miestnosti a pozerať sa do stropu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár