Tak veľmi bola zamyslená, až si myslela, že dostane infarkt, keď ju zo zamyslenia prebral Symbian, jej čudný kamarát.
„Ahoj, “ pozdravil sa nervózne a poobzeral sa po prázdnej ulici.
„Ahoj. Stalo sa niečo? “ spýtala sa podozrievavo, keď sa stále neprestal obzerať.
„Ale nie, nie. Kam ideš? “
„Do knižnice, “ odpovedala mu a stále z neho nespúšťala zrak.
„Môžeš ísť ku mne, do mojej knižnice. Ja mám ešte viac kníh ako školská knižnica spojená s verejnou, “ povedal akosi čudne a nervózne sa jej zahľadel do očí.
„Ale nie, nechcem ťa obťažovať...“
„Mňa neobťažuješ. Naozaj môžeš...“
„Také knihy, aké ja potrebujem, určite nemáš, “ obhajovala sa.
„Ale mám. Prosím, poď so mnou, “ v jeho hlase bolo niečo, čo ju donútilo ísť s ním. Keď ju takto prosil, nemohla neísť. Išla s ním. Postupne išli do čoraz tmavších ulíc, kde sa niekedy až znepokojene obzerala. Bolo to čudné. Vždy si myslela, že Symbian žije v nejakej bohatej štvrti, ale táto jej ani najmenej nepripadala bohatá. Na začiatku bolo zopár schátralých domov, no čím išli ďalej, tým ich bolo menej. Až nakoniec došli k veľkému baraku, pripadal jej ako vystrihnutý z obrázka o tých strašidelných domoch, kde tak radi chodia malé decká. Poobzerala sa okolo seba, no nikde nezazrela ani dušu, okrem nich. Pomaly a obozretne spolu so Symbianom prešla cez veľkú vstupnú bránu natretú na čierno. Postupovali po širokom chodníku vysypanom štrkom, ktorý jej pripadal ako príjazdový chodník pre koče. Prešli okolo kruhovej záhrady, kde podľa obyčaje mala stáť veľká fontána, no namiesto toho tam bola iba akási čudná socha. Nakoniec došli ku vchodovým dverám. Tam bola iba velikánska kľučka v podobe hada a obrovské klopadlo s vlčou hlavou. Symbian vybral odkiaľsi veľké kľúče a odomkol dvere. Ako sa otvárali ťažké dubové dvere, pánty hrozivo zaškrípali. Keďže vonku to bolo také tajuplné a zvláštne, vnútrajšok si predstavovala približne tak isto. Aj to tak bolo. Vošli do vstupnej haly. Na podlahe sa hromadil niekoľkomilimetrový prach a všade okolo boli samé pavučiny spletené s obrovitánskymi stĺpmi a vysokým stropom. Zvedavo sa obzerala dookola a spoznala, že pod tou vrstvou prachu na podlahe by boli pekné, sklenené parkety natreté na modro. Po chvíli si uvedomila, že v miestnosti nie sú zapálené nijaké lampy ani nič podobné, no i tak bolo v hale svetlo. Akoby prichádzalo odnikiaľ, len tu tak viselo v zatuchnutom vzduchu. Symbian ju začal viesť priamo cez tú halu a mal namierené k obrovitánskym dverám oproti vchodu. Pomaly ho nasledovala a hádala, čo ju bude čakať za týmito dverami. Netrvalo dlho a začala sa báť. Čo ak na druhej strane je rovnaká miestnosť? napadlo ju zrazu a po chrbte jej prebehli zimomriavky.
Tá hala možno aj bola pekná, ale stále mala pocit, akoby ich niekto sledoval. Bol to taký čudný pocit, ktorý cítila niekde na krku. Zo začiatku to bol len normálny strach, no ako sa blížili k dverám, tým viac ju prenasledoval. Keď stála pred dverami, už necítila len strach. Teraz cítila panický strach z neznámeho. Bola už tým posadnutá a stále sa len obzerala dookola. Nevedela, čo tam vlastne robila. Prečo sa len dala presvedčiť? Symbian začal pomaly otvárať dvere. Najprv odchýlil len škáročku, potom otvoril celé dvere. Ten pohľad ju zaskočil. Za dverami čakala nejakú takú miestnosť podobnú tej predchádzajúcej, ale nič takého tam nebolo. S otvorenými ústami sa obzerala po velikánskej jedálni, možno aj vstupnej hale, kde stál dlhočizný stôl prestretý pre dvoch, no naložený takou kopou jedla, akú v živote ešte pokope nevidela. Všetko bolo zladené do červeno – tmavožltej farby. Na stenách viseli drahé gobelíny zvláštnych ľudí, niektoré steny boli prikryté červenými látkami, podlahu tvoril studený kameň a na velikánskych dvojitých schodoch trónil široký, krvavočervený koberec, ktorý obkolesoval zábradlie v strede schodiska. Na zemi sa povaľovali zosušené listy javora, duba a buka a neďaleko, na akomsi vyvýšenom pódiu s červenou látkou si trónili tri sivé vlky, ktoré práve upierali zrak na dvere, v ktorých stáli. Keď sa jej pohľad zastavil na nich, vykríkla a prestrašene chcela vybehnúť z miestnosti. Zistila však, že Symbian ju drží za lakeť takou silou, ktorú by u neho neočakávala.
„Pusti ma! “ skríkla a snažila sa mu vytrhnúť zo zovretia. Pomaly pokrútil hlavou.
„Veď ma pusti! Nevidíš tých vlkov? Veď nás roztrhajú! “ kričala a stále sa mykala v Symbianovom zovretí.
„Zaútočia, až im to prikážem, “ povedal potichu Symbian a nespúšťal zrak z mojich očí. Vtedy sa prestala mykať. Hľadela na neho, akoby sa bol zbláznil. Nevedela, o čom to rozpráva. Ako môžu nejaké krvilačné zvery poslúchať nejakého tínedžera? ! Pozrela sa na nich a potom späť na Symbiana. Stále jej rozhodne pozeral do očí a ani sa nepohol. Vtedy to pochopila – on sa zbláznil.
„Si blázon, ak veríš na takéto nezmysly, “ povedala a od tej chvíle ním začínala pohŕdať. Nevedela, ako sa mohla s tým človekom tak dlho kamarátiť. Vtedy začula aj iný zvuk. Akýsi zvuk, ktorý sem nepatril. Nebol to nijaký hlas ani nič, bolo to takmer nečujné, strácalo sa to, no stále to tu bolo. Bol to len akýsi tajomný šuchot, akoby sa vánok obtieral o listy pováľané na zemi, no tie sa nehýbali. Bolo to čudné. No ten zvuk sa odrazu začal približovať, smeroval priamo k nim. Približoval sa stále rýchlejšie a ona si pomyslela, že za chvíľu prejde cez ňu a bude pokračovať ďalej. No nestalo sa tak. Ono to nepokračovalo, ale zostalo v nej. Cítila, ako by sa jej duša začala roztápať, jej srdce sa akoby zbláznilo, išlo jej vyskočiť z hrude, mozog začal obaľovať akýsi čierny mrak, potláčal jej ho a vnútornosti sa akoby trhali na kúsky. Mala chuť kričať, no akosi ju neposlúchali hlasivky. Až si z posledných síl pomyslela, aby to prestalo, všetko odišlo. Zmysly mala síce ešte otupené, kosti skrehnuté, no všetko bolo v poriadku. Začala sa naťahovať a keď skončila, pozrela na Symbiana.
„Čo zízaš? “ oborila sa na neho a premerala si ho od hlavy až po päty.
„Ja... nič, nič, “ povedal akosi zdráhavo a obzrel sa za vlkmi. Ešte stále si pohodlne ležali na mäkkej podložke pod nimi a pozerali sa na dvere. Pri chôdzi sa Symbian obzrel na ňu a v očiach mal ustarostený pohľad. Ona uvidela, že je otočený k vlkom a začala sa prezerať. Vnímala každý detail na svojej pokožke, na svojej vonkajšej schránke. Konečne bola krásna. Pozrela sa za Symbianom, potom sa začala obzerať na každú stranu, až sa jej zrak zastavil na dlhočiznom stole uprostred velikánskej miestnosti. Jej pohľad hltal každý detail jedla, tak dávno už nič nevložila do úst. Pomaly sa začala k nemu približovať a pohľad jej lietal po celom stole. Prišla k červeno – zlatej stoličke a tuho zovrela jej kraje. Nevedela sa zasýtiť už len tým pohľadom na to jedlo. Vtom sa strhla, prudko sa nadýchla, lebo na svojich pleciach pocítila cudzie ruky. Symbian ju nežne hladil po holých pleciach a nosom hlboko vdychoval vôňu jej vlasov a pokožky.
„Uvoľni sa, “ zašepkal jej do ucha a kráčal k stoličke oproti na druhom konci stola. Sadol si, zdvihol pohár plný červeného vína do výšky, urobil pohyb ako na prípitok a napil sa vína. Stále s nej nespúšťal pohľad a jeho sivé vlčie oči sledovali každý jej pohyb. Aj ona sa napila vína a začala jesť. Jedla bolo plno, onedlho bola sýta a osviežená. Keď zjedli aj posledné kúsky jedla na tanieroch, Symbian zdvihol ďalší pohár, ktorý stál na boku stola, zdvihol ho do výšky a zadíval sa na ňu s nefalšovanou vášňou v očiach.
„Na teba, Marjolein, “ povedal a na dúšok vypil plný pohár červeného vína.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár