V kúte samoty

Je pol siedmej ráno a unavené slnko zalieva zem prvými lúčmi. Ráno ako každé iné. Ospalý chalan vstáva z teplých perín a bosými nohami kráča po chladnej podlahe do kúpeľne. Na prvý pohľad normálny chalan, ktorý sa lúči s mamou a kráča do školy s mladším bratom...
Na tvári má úsmev, keď odpovedá na bratovu detskú otázku, ale v duši si nesie veľký otáznik. Po tisíci raz sa sám seba pýta, prečo, a po tisíci ráz nevie nájsť odpoveď. Je dobrým bratom, poslušným synom, človekom s čistou dušou a svedomím. Okrem jeho rodiny ho však nevie nikto iný oceniť...
Otvára dvere do triedy, odhodlaný čeliť všetkému, čo ho dnes čaká. Vchádza do triedy plnej smiechu a lomozu, nikto si ho však nevšíma, nikto ho nevíta.
Jeho jediný kamarát práve vtedy vymyslí, ako zabaviť celú triedu . Celá trieda sa otriasa salvami smiechu a objektom je práve on, ich tichý a utiahnutý spolužiak...
Ohovárania, posmešky, opovrhovanie...
To všetko musí znášať len preto, lebo nezapadol medzi nich. Medzi tých, ktorý nosia len to coolové oblečko, všade nadávajú, kuria a používajú opilecké slovníky. Nie. Pretože to aj on nerobí, je iný ako oni. Čudný. Spolužiaci sa na ňom zabávajú, no nájdu sa ja takí, ktorí s ním súcitia, ale... Iba súcit nestačí. Možno by mu aj pomohli, ale boja sa, aby sa aj oni neocitli tam – na druhej strane.
Zvoní a všetci sa ponáhľajú domov. Nikto si nevšíma chalana v kúte, ktorý sa pomaly balí a modlí sa, aby sa tento deň už skončil. Odchádza na chodbu vyprázdniť si svoju skrinku. Nikto sa ho to nepýtal, prečo to robí. Všetci ho predsa považovali za čudáka...
Rozohriaty chodník zalieva teplé slnko a jeho spaľujúce lúče spočívajú na tvári osamelého chlapca, ktorý sa ponáhľa domov s plnou náručou kníh. Keď konečne prichádza domov, zhadzuje zo seba všetky veci a ponáhľa sa do svojho kráľovstva – svojej malej, no zato útulnej izbietke. Zo zásuvky písacieho stola vyberie malú krabičku. Ruka sa mu trasie, keď netrpezlivo otvára vrchnák. Vnútri sú akési biele guľky. Všetky si vysype na ruku, hodí si ich do úst a zapije vodou. Potom si ľahne na posteľ a pomaly zaspí...
Už nikdy sa neprebudil. Jeho krátky život v tej chvíli vyhasol ako svieca, ktorú sfúkne vietor. Už sa viac nemusel trápiť.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu