tak a je to tu zas. vianoce. preplnené šopy, moja agresia stúpa, a nemám si ju na kom vybiť, tak aspóň zazerám na nakupujúcich magorov, ktorí sa tvária, že najkrajšie sviatky vždy a znovu prežívajú v hypernove. rozhodla som sa, že tento rok nebudem kupovať darčeky na poslednú chvíľu, aby som náhodou nenaďabila na vyššie spomenuté indivíduá. akosi mi začína dochádzať, že vianoce nie sú o rodine, stromčeku, božom narodení, alebo nebodaj o láskavosti, ale o večných hádkach, plači, urážaní sa, búchaní dverami a o ožratom otcovi...

tak, ako minulý rok, keď k nám na vianoce zavítala moja teta s babkou. proti babke nič nemám, ale tetu neznášam , už len z princípu, vychádzajúc z tvrdení, že sme si povahovo podobné. všemožne sa snažím bojovať proti tomuto dehonestujúcemu názoru, ale zdá sa, neúspešne. babka radšej utekala k nám, lebo vedela, že keď si náhodou kydne z toho majonézového šalátu na blúzku, nikto jej nevynadá a kľudne môže kapra jesť aj rukami...a u mojej šporonlivej tetušky radšej neostávala, lebo by počas pobytu v tomto novodobom dachau schudla cez šesť kíl. vianoce sú dlhé, paráda je to síce zaujimavá, ale keď vám vlastné decko neponúkne nič iné, len sračky, ktoré navarilo,v respektíve vykydlo na tanier, určite si dvakrát premyslíte, či si dáte vyprážanú rybu, medové koláče kombinované s červeným vínom a šošovicovú polievku.

ja som bola spokojná. až do momentu, keď som si začala uvedomovať že môj celodenný pôsť sa asi neskončí zočením bájneho prasaťa, ale urgentnou návštevou kúpeľne. nikdy v živote mi nebolo tak zle, ako v tú noc. v kostole som takmer odpadla, doma som sa pri vyzdobenom stromčeku zvýjala v bolestiach, mysliac si, že ten skurvený pocit nikdy neprejde a ja z toho gauča snáď nikdy nevstanem. ale napokon. všetky záchvaty prešli, a ja som si svätosväte prisahala, že na ďalšie vianoce sa na pôsť môžem akurát tak vyjebať.

a atmosféra? úchvatná. starká nás nechcela pustiť k darčekom, dokiaľ môj otec nedojedol posledný kus z kapra. všade naokolo lietali kosti a ja som smútila za kapríkom, ktorý ešte donedávna plával vo vaničke a potom ho ten maniakálny snedý údajne vysokoškolský profesor zarezal...bojkotovala som jeho neľudský koniec odmietaním tohto mäsa. namiesto toho som si dala lososa...moja mama sa snažila pred pažravou tetou predstierať, že ten losos, vôôôbec, ale vôôôbec nechutí dobre, aby sa náhodou necítila ukrivdená,že ona, ako čestný ehm ehm hosť nedostala rovnakú porciu, ako my. v duchu som sa jej smiala...nemohla som inak. neskôr, pri preberaní darčekov mi blyslo mysľou, že predminulé vianoce boli aj tak horšie. práve vtedy sme sa pri štedrovečernom stole veľmi povadili, ja som plakala, sestra sa naštvala a odpochodovala do izby. mama bola ako vždy ticho a otec si húdol svoje...ale to je za nami! hurá oslavovať nové vianoce...

a v predstihu ich oslávime v banskej štiavnici. veľmi sa teším, ideme ceľkom dobrá partia, na pár dní, pochodíme bš a okolie, trošku si vypijeme, ale len trošku, v rámci slušnej zábavy( nie ako na kamarátkinej stužkovej keď som blúdila po technopole a nedokázala za ten svet nájsť cestu na parkovisko) tu sa len trošku posmelíme k odvážnym činom...dokonca uvidím aj svoju bývalú profesroku, ktorá sa vždy na podobných akciách odviazala...ach, to zas bude ponocovanie, to zas bude osočovania, to zas bude nedorozumení...ale teším sa! pretože...vždy môže byť horšie, ako je teraz...hlavne že sme zdraví.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
hellium  17. 11. 2008 09:26
nezavidim ti tie minule Vianoce...snad tieto budu lepsie Ale bolo to vtipne napisane, mas pochvalu
Napíš svoj komentár