Ako podivne upravenú fotku.
Tak zavriem oči a kopnem to do seba, ale úsmev necítim...
(V noci som stratene chodil po ulici. Dá sa stratiť, keď nemáš čo hľadať a nezáleží ti na tom, kde si?)
Cez deň ležal a fajčil a ťukal linajky textu, ktoré som musel mazať. Alebo chcel. Alebo niečo medzi tým.
Vidím na obrazovke čísla. Ľudia volajú a ja nedvíham.
Inscenujem svoju samovraždu. Tak aby si Boh nevšimol. Kúsok po kúsku, odmietnutím života.
Písal by som ti listy, ale stratili sme kontakt. Ľudia by si mali viac vážiť imaginárne osoby.
Výčitky sa hromadia. Aj prázdne fľaše. Zmeškané hovory. Ohorky v tanieroch a pohároch. Prázdne krabičky. Prečítané knihy. Modlitby. Básne naškrabané na papieroch. Kresby. Predmety na zemi. Črepiny rozbitých vecí. Zmeškané termíny. Suché rastliny. Fľaše.
Ja z toho znova vyleziem... Len potrebujem ešte pár dní so spomienkami na spomienky na pocity, ktoré ešte nedokážem pustiť.
Vyleziem von. Zas o niečo tvrdší. Zas o niečo múdrejší. Zas o niečo menej živý.
Ešte pár dní... Ešte pár kôl dole po špirále... Stihnem vybehnúť kým sa zatvorí... Donútim sa k životu. Donútim sa, aj keď z povinnosti...
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár