Vošiel som do reštiky, kam som chodil od strednej školy. Čašník vie presne, čo si objednám. Doniesol mi ristretto a baileys s ľadom. Tradićne som sa spýtal, ako sa má a on tradićne odpovedal: "dobre, mohlo by byť aj lepšie."
Vytiahol som antológiu diel Lovecrafta a, poťahujúc si bradu a fúzy, pustil sa do čítania poviedky.
Zapálil som si cigaretu a slová plynuli.
Odmalička sa mi zvykne snívať o geometrických útvaroch. Nachádzam v Lovecraftovi niečo, čo so mnou rezonuje. Nie je to len estetika, je to aj ten pocit cudzosti.
A aj keď tu sedím, obklopený ľuďmi, vo familiárnom prostredí a po objednávke na mňa čaká grécky šalát, čo je veľmi familiárna chuť... cítim sa ako cudzí prvok a celý okolitý svet, akokoľvek dobre mu rozumiem a akokoľvek som familiárny s jeho prvkami... je mi cudzí.
Niekedy sa na niekoho prepojím. Ale sú to ľudia, čo sú svetu tiež cudzí. A niekedy zistím, že aj mne. A bolí to. A potom sa viac odcudzím. A pokračuje to. A opakuje sa to. A s hrôzou zisťujem, že mi pripadajú myšlienky omnoho zaujímavejšie ako ľudia a sám sa stávam skrytým outsiderom.
Pozriem do stropu, zisťujúc, že som už prečítal štyri strany, ale nič si nezapamätal lebo som sa stratil vo svojich myšlienkach.
Prehĺtnem myšlienky a pocity, ktoré som si zakázal vnímať a okrem niečoho, čo pripomína modrinu v hrudníku z nich nič neostáva. A nechcem o tom ani písať.
Usmejem sa, aby som donútil pocity, prispôsobiť sa výrazu a ignorujem slzu. Napijem sa. Zapálim si.
Keď čítam o lovecraftovských bytostiach, premýšĺam, aké zaujímavé to musí byť v ich hlave. Zvláštne hviezdicovité inteligentné kvázi-rastliny s piatimi mozgovými hemisférami, ktoré postavili civilizáciu v dnes nehostinných polárnych oblastiach. Obrovskí jednobunkoví šogoti, ktorí menia tvar podľa potreby.
Zamyslím sa nad analógiou medzi mojou tvárou a nimi. Tiež sa mení podľa potreby. Čo je však pod tou plastickou vrstvou mäsa, ktorú vidím v zrkadlovom odraze?
Samota je logickým dôsledkom cudzosti.
Po prečítaní ďalších stránok príde šalát. Po dojedení ešte chvíľu čítam pri druhej káve, vstanem, zaplatím a dám sprepitné. Pozdravím sa a vyjdem na ulicu...
Vyrastal som tu a aj tak je všetko cudzie.
Nasadím na tvár jemný úsmev a nálada sa postupne prispôsobuje. Vykračujem si s ľahkosťou a poviem si, že mám chuť na dlhśiu prechádzku, tak nejdem do bytu taxíkom, ale peši.
Aj keď to môže znieť ako sťažovanie, je to svojim spôsobom pekné. Aj známe je nepoznané. Trávim život v cudzom svete, ktorý mi prináša nekonečno podnetov na úvahy každým detajlom a viaźe sa na neho metafyzická realita, v ktorej sa cítim doma.
Nadýchnem sa a cítim pokosenú trávu a kvety. Slnko mi výnimočne nevadí.
Život je pekný.
Ale mala tá myšlienka pôvod v tvári alebo v tom, čo je pod ňou?
Možno je to len falošná dichotómia...
Myšlienky stíchnu a len prijímam okolitý obraz, ako uhly kaleidoskopu.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár