Bol dieťa a lupeň voňal za nevedno čím.
Nasledovné roky, vždy občas našiel lupienok, pri ďalśom kroku ku pravde o vlastnej konečnosti. O poznaní hraníc.
Vždy na zemi, ako ďalśia odrobinka a nevedel, kam ho stopa vedie.
Taký istý lupienok. Taká istá vôňa. Taký istý clivý pocit, že je na správnej ceste a tuší kam.
Poznanie limitácií a ich vymedzenie však podmienilo poznanie toho, čo pretrvá, keď pominie jeho šťastie, jeho meno, jeho kosti a mäso a on bude popolom.
Keď potom zomrel, o niečo múdrejší, ako keď prvý krát pomyslel na smrť, na jeho hrobe vyrástol čierny kvet.
Rástol celý rok, a lupienky rozvieval vietor do cesty tých, čo hľadali slobodu od hrobu, poznaním nevyhnutností a volieb.
Keby ste sa spýtali niekoho, čo tie pachy pozná, povedal by vám, že ten kvet vonia po živote... s miernou prímesou hliny.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár