Keď si sa zjavila, počul som v hlave zvuk kláštorného zvonu. Bolo v tom niečo posvätné. A neopakovateľné. Alebo to bolo všetko len v mojej hlave? S výnimkou toho, že sa to nezopakuje... Ako stará VHSka... pretáčam pokrivené obrazy, ktoré vnímam vnútorným zrakom. Snažím sa mazať. Prekrývať vrstvami nových myšlienok. Vracia sa to v erupciách spomienok. A v predstavách lúky bielych kvetov, na ktoré strieka moja krv. Spytujem svoje vnímanie. Svoje pocity. Robím si poriadok a môj poriadok ma mení... Som každým dňom silnejší. Ľudia sa o mňa opierajú a veria... A ja si nemôžem dovoliť odísť, slabnúť, či prestať rásť... Raz v budúcnosti, keď bude horieť môj svet a popol zľahka dostadne na zem... bude tým posledným, čo uvidím prvý pohľad na teba. A páska sa pretrhne. Úvaha 4 0 0 0 0 Komentuj