Vykračujem si po ulici a fajčím cigaretu. V slúchatkách mi ide nejaký fash wave a strieda sa so soundtrackom z Hotline Miami 2.
V hlave mám akési oslobodzujúce uvedomenie, že som sa prestal báť budúcnosti. Mojej vlastnej aj cudzej. Len ma baví celá tá jazda. Záleží mi na myšlienkach, ale prestávam mať starosti o ľudí aj o seba. Aj tie najhoršie scenáre vývoja sveta mi pripadajú triviálne.
Predpokladám, že strávim život v konečnom dôsledku sám a už mi to nevadí. Predpokladám, že sa postupne tak či onak vrátia totality a nevadí mi to, aj keď budem stáť proti.
Ak ma niečo naučila tá žaba (Kek), je to to, že sa môžem snobsky uškŕňať aj keď je situácia úplne napiču a keď budú padať atomovky, zabalím sa do deky a budem spoko.
Cítim sa slobodne vo všetkých zmysloch slova.
Na očiach mám nové slnečné okuliare s prapodivným rámom, ktoré milujem. Na hlave mám novú čapicu MAGA, ktorá mi došla od strýka. Ani s Trumpom už nesúhlasím a myslím si, že sa spreneverí pôvodnej vízii (kvôli Kushnerovi), ale - hey whatever - môžem v živote ručiť len za seba a od ľudí nič nemôžem čakať.
Mám tričko Macintosh Plus, čierne sako, čierne nohavice a moje milované designérske číny. Nič z toho, čo mám na sebe nieje v móde a je to skvelý pocit.
Otázka znie, kam vlastne smerujem? Stretko s fandom. Ale kam smerujem v prenesenom zmysle? Netuším, ale viem, že tam chcem ísť, a že tam idem z vlastného rozhodnutia.
Ako som sa obával bodu v živote, keď sa všetko na čom mi emocionálne záleží zmení na prach a práve teraz, v mojej veselej Priepasti, sa cítim neskutočne comfty.
Svet je popiči a kontrakultúra rastie...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár