Ostala medzi nimi tá, anonymita

Teraz vám poviem niečo aj o mne,
mal som ja dedka čo hovoril voľne,
a on mal takú, čo ťahala repku, babku
dedkovu repku ťahala zo svojho zadku

Všetko šlo dobre všetko šlo hladko,
no dedko mal pohreb i babka spí sladko
a po smrti ostala medzi nimi tá,
anonymita,



Každý koho si za života spoznal,
si po smrti odpoznal,
kde sa tu ten kokot vzal?
už ma viac neteší,
už o mne nevieš, či?

Musím začať takouto s ničím nesúvisiacou básničkou, lebo som chce niečo napísať, ale nejako nemám na to energiu a napadol mi rým "bola medzi nimi tá, anonymita" tak som si povedal, že ho sem pretlačím stroj čo stroj a nakoniec z toho vznikol takýto umelecký sQuost hodný mramorových vitrín národnej knižnice.

Mramorové vitríny,
s nimi riť vytri mi,
tu ide o rými,
písanie nemožno oceniť medailou,
lebo živé slová sa nedajú zmeniť  v kov

Och aké užasTné, aké hlboké, ja som taký skvelý človek, že to ťažko opísať slovami i medailami (,hymnami i ceremóniami). Ale prejdime k veci. 

Dnes to bol taký deň ako výmoľ na ceste. Teperil som sa do Viedne v noci osobákom. Cesta trvala asi 7 + 1,5 hodiny. Kedysi by som si myslel, že taká cesta to je proste veľa, ale odkedy som čítal toho Solženicyna, veľa vecí s tým porovnávam. Písal o ľuďoch čo cestovali vlakom tuším že tri dni. S rakovinou. Prípadne tridsiati v jednom obyčajnom kupé do Gulagu. A ja si cestujem sedem hodín, v ruke mám Jeden deň v živote Ivana Denisoviča, aby som sa náhodou nenudil. A zatiaľ snáď nemám rakovinu a v gulagu tiež už tri mesiace nepracujem. Tak mi to v porovnaní vychádza celkom dobre. V kolene kvôli dlhému sedeniu síce cítim tupý pocit, ale v knihe čítam o chlapíkovi ktorému chýba palec, pretože mu ho urvali počas nejakej bitky. A hovorím si, no dobre no, možno ani to nie je až také tragické. Asi som mäkkýš, ale fakt si neviem ani predstaviť koľko týždňov by som plakal keby mi niekto utrhol prst pri bitke. Na wikipedii by o mne napísali 
"Roky 2016 a 2017 preplakal".

Vlastne by mi stačil poriadny úder do tváre. V tomto si zasa spomeniem na postavu, ktorej najväčším strachom v živote bolo, že ho niekto udrie do tváre. Tak sa nebál ani basy, ani rakoviny. Proste sa bál aby nedostal bombu do xichtu. To je dokonalé, koho napadne dať svojej postave takýto strach do vienka? Len géniovi. Úroveň reality zmýšľania postáv je na úrovni 100%. Viem sa s ním v tomto stotožniť, ešte som nedostal päsťovku do tváre. Spomínam si len, že som ešte na škole poznal takých veselých chlapcov čo stále niečo vykrikovali, rozprávali sa, podjebovali sa, proste čistá posledná lavica. A jeden deň prišli do školy s monoklami, lebo dostali napiču. Za celý deň neprehovorili ani slovo. Aké nepríjemné. Psychický šok ako keď decko spadne prvý krát z bicykla.

Inak som vo Viedni stihol úrad práci, bol som oznámiť domovníčke, že odchádzam o pár mesiacov natrvalo preč, dva krát sa opiť a vyspať, kúpiť si nové knihy  čo prečítam asi až v tretej reinkarnácii môjho života. Normálne nie som veľmi múdry, ale opitý mám fakt ostré rozmýšľanie, to je úplne iná hladina poznania, za to som na seba hrdý. IQ možno 500, ale to len odhadujem, a keď som triezvy nemám dobrý odhad. Zrazu akoby som pochopil, že toto je už len dojazd a že mám život za sebou a že v génoch musí existovať nejaká stopka pre organizmy ako ja. Nejaký veľmi moderne nazvaný proteín, alebo také čosi, čo upchá mozog, alebo zašprajcuje srdce a potom to vyzerá, že človek zomrel na starobu. Alebo keď bunky zbadajú, že im to už dokopy spolu nejde, začnú každá hrať sama za seba a celé telo sa rozpadne. Prípadne sa o to postarajú neuróny, podvedomie, nenápadne vypnú pozornosť keď budem prechádzať cez cestu a skôr než sa nazdám zrazia ma dva autobusy z oboch strán naraz a rozpučia ako muchu medzitlieskajúcimi rukami. Zrazu to všetko bolo také samozrejmé, asi to je to spontánne Satori o ktorom občas hovoria mnísi.

Zajtra, ak pôjde vlak, tak ma čaká odjazd domov. Nebudem udávať možné časy a miesta odchodu, lebo inak mi tunajší ľudia prídu kývať na stanicu kapesníkmi (daktorí aj zasoplenými). Ale teraz už spať. Ešte sa pomodlím za Republiku a zaľahnem. 

PS: Na slúchatkách mi ide len jedno slúchadlo a tak ma napadlo...Odteraz by som mohol chodiť so zatvoreným jedným okom až do dôchodku a potom, by som ho otvoril a mal by som mladé oko. Ja osemdesiat, ale oko tridsať. "Vidím, že do zmluvy o prijatí do domova dôchodcov ste mi dali aj tie svinské, malé písmenká, budem musieť použiť svoje mladé oko".




P.S 2: Som si všimol, že mi medzičasom som stratil jedného odoberateľa. Neviem kto si, ale nemysli si, že som ťa nezbadal. Ty sviňa!

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu