AJ NA SVETE JE KRÁSNE


Ešte nikdy nestretol človeka v poli. Ani raz za tie roky, čo sa túla po chotároch. Pútnika idúceho po obzor, samotára na ceste k slnku. Myslia si, že pole nemá čo povedať. Obilie sa prezlieka do žltej, ale oni neprídu obdivovať nové šaty. Oblúky polí, s hájom na kopci a s konárom v popredí - to maliari milovali. Teraz je v poli ticho. Iba škovránky.
Cesta sa ohýba dolu. Medzi kopčekmi dolinka, tam sa stretávajú odveké koľaje od dediny s tými, čo idú z lesa. A ešte s cestou chotárnou, tá sa ťahá po koniec polí pod pahorkami. Stretávka ciest a pri nej pokrivený kúsok svahu, celý porastený lúčnou kvetenou. Na nej z diaľky vidno čosi biele, pozdĺžne, čo tam nikdy nebolo. So slameným klobúkom na hlave.
Má tadiaľ cestičku vyšliapanú, prečo by šiel inam? Nuž tak s prehnanou obhliadkou kamienkov a poľných hrúd šiel akože pomimo, len tak. Vždy sa sluší pozerať akože do seba, klobúk do tváre a očkom ani mrk, ale ona sa už z diaľky dívala rovno na neho. Akoby vedela, že dnes pôjde. Preto sa zastavil.
Oči sa im stretli. Už aj to bolo veľa, že ona sama, v ďalekom poli... A ešte aj smelý pohľad.
"Zdravím ťa, pocestný!"
Bola to taká okaňa a nohaňa. Vlasy ako obilie za ňou.
"Mám pocit, že je devätnáste storočie," odpovedal jej.
"Prečo?"
"Vtedy sa ľudia stretávali v poli a nazývali sa pocestnými."
"Lebo na tom poli pracovali. A ďalší po ňom putovali."
Ukázala mu dlaňou vedľa seba, kam si má sadnúť.
"Si prvý pocestný, ktorého som stretla."
"Myslíš dnes?"
"Nie," usmiala sa. "Za celý život."
"Tak to chápem. Sme poslední dvaja na svete, čo putujú, aby putovali."
"A náhodou sme sa stretli," doplnila.
"Skôr zázrakom."
Ponúkli sa navzájom tým, čo mali radi. Klobása sa vymenila s keksíkom. Mala žlté nohavice a bielu bavlnenú košielku. Jej dlhé nohy ležali v tráve, hneď vedľa jeho skrčených kolien v kraťasoch.
"Chodím sama, lebo nikoho to nebaví. Pozri: Ako možno vymeniť tieto margaréty za nudný víkend v supermarketoch?"
Margaréty! To ani nemala spomenúť. Miluje ich a dal by za ne život.
Natiahol sa prstom k belavým lupienkom.
"Ani za ruže, karafiáty a ... tie haraburdy nadopované chémiou, čo vnucujú ženám na ich sviatky."
Dotkla sa ho. Prstíkom na pery.
"To si pekne povedal."
"Iba tu je dobre," ukázal rukou na všetko v okolí. "Tu sa cítim doma."
Zase tie prstíky.
Ľahli si vedľa seba do trávy. Ruky ako vtáci, čo krúžia oblohou. Chytili sa dlaňami. Čmeliaci si ich mýlili s kvetinami.
"Konečne som ťa stretol."
Neodpovedala. Dívala sa do neba. Hlboká modrá človeka vtiahne, aj zabudne existovať.
"Myslela som," povedala potichu, "že si v nebi. Nie tu, na zemi, ale až tam..."
"Hm," zahľadel sa jej z boku do očí. "Aj na svete je krásne."
Dívali sa ležmo na seba, prstami ohmatávali navzájom slová a jemu veru slza stiekla až do ucha, keď myslel na roky minulé.
"Nebuď smutný," povedala.
"Už nie som. To preto."
Potom putovali.
"Vidíš? Kolesá od traktora. A hneď vedľa stračie nôžky. Kto im venuje pohľad obdivu, vari traktorista?"
Ona zase:
"Obilie má fúzy. Pohladí po tvári, ako ani hodvábna šatka nedokáže. Kto sa mu za službu odvďačí?"
Ruka v ruke ako milenci, každý v jednej koľaji a medzi nimi pás rumančekov a tých malinkých červených očiek.
"Priznám sa ti," povedal takmer previnilo, "že kúsok tejto cesty - tu s vyrytými koľajami a vlčím makom po boku - je bohatší na krásu, než môžem uniesť. Chcel by som tu ležať od jari až do jesene a deň po dni ho vstrebávať."
Dúfal, že ho nevysmeje, ale ona nie, iba na to čakala, aby sa tiež s niečím priznala.
"Ja zase túžim nahá bežať cez obilie. Raz v noci som bežala. Ale ja chcem cez deň. Keď je slnko a ja prikrytá iba klobúkom."
Objal ju.
Trocha zaváhal.
"Tak... poďme."
Ani sa neobzrel, či tu niekto nie je. Ale dobre vedel, že nie. Šaty nechali v koľaji medzi vlčími makmi.
Bolo to úžasné, ako fúzaté štetiny hladili nohy.
"Potom to bude svrbieť," povedal jej.
"Nech!" zvýskla celá bez seba. "Nech to robí, čo chce."
Obuv si ale museli nechať, inak krvavé nohy. A ona ten klobúk.
Keď sa vyjašili, ľahli si na cestu, na svoje zvršky, aby ich netlačilo. Práve nad nimi sa na oblohu zavesil škovránok. Stále za ruky ako milenci.
"Nechcem už byť sám," povedal.
Po rukách sa im prehnalo teplo.
"Už nebudeš," stlačila.
Potom sa obliekli. Pomohol jej vyčistiť nohavice, ufúľanú mala i košeľu i podprsenku.
"To nevadí," povedala, keď jej papierikmi čistil ešte na zadku. "Nechám si ich také, ako odtlačok tvojej cesty, kde sme ležali."
Slnko už zapadalo a oni zavesení kráčali po poľnej ceste do jeho lúčov. Pod starou čerešňou ošľahanou v boji s vetrami sa delila na cestu vpravo a vľavo od slnka. Tam sa ona troška nadvihla na špičke a dala mu pusu. Na mieste vyrástla modrá čakanka.
"Prídeš?" povedal jej perami, ale nevydal hláska. Rozmazala mu slová prstíkom od kútika po kútik. Niečo naznačila, ale nebol si istý čo. Hlava v klobúku sa vykladá ťažko.
Od toho dňa chodil ku čerešni a spomínal. Čakanka tam bola, i všade, kadiaľ chodili. Čakanky sú smutné letné kvety.

 Skutočný príbeh
Komentuj
Napíš svoj komentár