Alino už nemal veľa času, vlak ide o chvíľu. Musel ešte do kvetinárstva, do stánku, vystáť radu na lístok a na záchod. A je hladný.
Skočil k bankomatu. Len čo vyťukal pin, ozvalo sa: „Dobrý deň! Vaša banka je vám k dispozícii. Želáte si otvoriť sporiaci účet?“
Na obrazovke sa vnucovalo kvetinkové ÁNO. Alino čakal. Hneď, ako sa objavilo čierno-biele n i e, stlačil.
„Dobrý deň! Sme radi, že venujete svoj drahocenný čas svojej banke. Sme vám k dispozícii a želáme vám príjemnú transakciu.“
Potom veľký nápis VLOŽIŤ. Alino čakal. Nenápadné p o k r a č o v a ť vystrelilo jeho ruku k tlačidlu. Drobné v y b r a ť musel hľadať ako šifru na pozadí reklamy na holiace strojčeky. Už žiadne dobrý deň, ani teplé sme vám k dispozícii, ale heavy-metalový podklad s rachotom na bicie nástroje. Na obrazovke sa objavil orosený pivový pohár.
„Správna chvíľa pre chlapov! Daj si svojho pivoňa!“ vrieskal bankomat. Po pohári siahlo aspoň sto rúk, potom záber na jedného svalovca ako prikladá pohár k ústam. Potom ticho.
„Dobrý deň!“ ozval sa mäkký buzerantský hlas. Na obrazovke zábery spájané zväčša s kultúrou. „Darujte svoje percento na obnovu pamiatok.“
Alino čakal. Keď zmizli kostoly, objavil sa záber na nejakého zúfalca.
„Daruj príspevok na onkológiu,“ nabádal bankomat.
Po zúfalcoch žobráci.
„Venuj euro na výstavbu nemocníc v Afrike.“
Mnohopočetný záber na preľudnenú Afriku. Potom katastrofa.
„Pomôž ľuďom v ohrození.“
Na záberoch krajina spustošená zemetrasením. Alino pozrel na mobil. Stlačil. Čas: 12:31.
„Dokelu!“ zaklial a zaťal päste.
„Dobrý deň! Vaša banka je vždy po ruke. Želáte si pomôcť ľuďom na okraji spoločnosti?“
Hľadal, kde je maličké p o k r a č o v a ť. Nemohol ho nájsť. Bolo na zábere s kontajnerom.
Objavil sa pes. Haf-haf!, štekal na neho čokel z obrazovky.
„Pomôž svojej nemej tvári vrátiť sa späť do života,“ nabádal bankomat. „Som fenka rotweilera, stratila som svojho pána. Zober si ma do virtuálnej opatery a daruj príspevok na opustené psíky a mačičky.“
Potom bol vyzvaný ešte k záchrane lesoparku, k vyčisteniu potoka od odpadu, k príspevku na obnovu po povodni, k ekologickým aktivitám združenia Zelenáči, k záchrane bocianov na komíne a k podpore výstavby nového štadióna. Nakoniec sa objavil zvonček s krížom.
„Darujte do zvončeka!“
Po zazvonení ostalo ticho a čierna obrazovka. Akoby sa pokazil. Do ponurej nálady sa ozval hlas.
„Vážený klient! Ste dnes prvým človekom, ktorý nevenoval ani cent na dobročinné účely.“
Konečne sa objavil biely nápis: vybrať. Ťukol naň, vybral sumu – stovka. Len čo sa vystrčila, schmatol ju a upaľoval kade ľahšie. Začul za sebou: „Trhni si!“ Ale nebolo isté, či to povedal bankomat alebo niekto v rade za ním.
Na rohu sa zrazil s Michaelou.
„Čau, Alino! Kam letíš?“
„Na vlak.“
„Požič mi nejaké drobné.“
„Nemám...“
„Neklam. Zrovna si vyberal.“
„Ponáhľam...“
„Kašli na vlak. Posledne si ma nedorobil.“
A nahodila ten úžasný, ale fakt bombový úsmev, aký po svete nechodí! Dokázala by zastaviť dejiny jediným úškrnkom cez roztiahnuté pery do oblúčika. Tak by ich pobozkal, keby mal čas!
„Ale mám len stovku.“
„To nevadí.“
Ani nemrkla. Potom mrkla.
„Poď ma dorobiť.“
Alino už siahal do vrecka. Vrazila mu tam ruku. Pohrala sa mu s náčiním. O chvíľu bol namäkko.
Vytiahla mu peňaženku, vytiahla stovku.
„Tak ti ď...“ povedala a zvrtla sa na opätku.
Alinovi už neostal čas ani na kvety k narodeninám, ani na párok v rohlíku, ani na záchod. Musel sa zaradiť a vystáť si svoj lístok. Za posledné drobné.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár