„Pán Beblavý, no poďte...“
Privolali ho k okienku, posadil sa.
„Máte už všetko?“
Ani nemusel vzdychnúť, tak bolo na ňom vidieť, že veru už všetko má. Nie len postavený dom, to je akosi samo sebou, ale hlavne doklady o ňom. Celý fascikel papierových dôkazov o tom, čo posledných desať rokov robil: staval. Míňal peniaze, vybavoval povolenia, vyplácal majstrov a nakoniec aj požičiaval, inak to nešlo. Posledné týždne a mesiace nestaval, iba dokazoval úradom, že pred tým desať rokov nemal čas ani sadnúť si na zadok.
„No dobre. Dúfam, že už nič nechýba.“
Úradník narážal na fakt, že predtým mu trikrát niečo chýbalo.
„Tak poďme na to. Naša firma vám dom zameria a zanesie do katastrálnej mapy. Ide o pomerne zložitú operáciu. Vy nemusíte nič robiť. Naopak, tým, že povaríte nás, sa zbavujete zbytočných vybavovačiek...“
„Koľko to bude stáť?“
Beblavý začal tušiť komplikáciu.
„Nehovorili vám?“
„Kto? Anjeli strážni?“
Úradník sa usmial.
„Presne vám nepoviem takto z hlavy...“
„Povedzte mi nepresne. A z hlavy.“
„Rádovo sa cena pohybuje okolo tisíc tristo euro.“
Beblavý skončil.
Nemuseli ho vyniesť na márach, ale život sa do neho vracal len pomaly. Keď sa do neho vrátil celý, pretiekol do opačného extrému a Beblavý vybuchol.
„Zavolajte mi šéfa!“
Zavolaný šéf pribehol okamžite, veď nebol hluchý.
„Čo sa deje, Tónko?“
„Pán Beblavý...“
„Vy ste šéf?“ Beblavý nemal náladu na zdvorilosti.
„Áno. Inžinier Horvát, k vašim službám.“
„Za čo!“ zakričal Beblavý. A zopakoval: „Za čo!... beriete tak nehorázne prachy, čo?“
Horvát stratil svoj profi-úsmev a stal sa človekom.
„Ja neviem...“
„Čože??“
Horvát pokračoval v pomykove.
„Ja skutočne neviem... kto stanovil tak vysoké taxy. Všetci máme rovnaké, nepomôžete si, ak pôjdete k inej firme.“
Beblavý nemohol nájsť pointu. Síce by vraždil, ale nevedel koho.
„Čo to trepete? Zoslali vám ju z nebies?“
„No, približne áno. Ktosi ju ustanovil a už je tak.“
„Ja viem. Aby ste sa mohli vyvážať v tom terénnom mercedese, čo stojí pred firmou. Čo také terénne máte na starosti v tom saku a kravate?“
„Do terénu máme iné. Ale máte pravdu, ide o zbytočný luxus. Sťažoval som sa, keď nám ich vnucovali.“
„Ako... Ako vám mohli vnútiť auto, keď ste súkromná firma?“
„Vy nechápete... Poďte, pán Beblavý, tu vedľa je piváreň, skočíme na jedno.“
Nezvyklý postup zobral Beblavému zúrivý vietor z plachiet. Spoza piva zneli slová ľudskejšie.
„Auto vám vnútia tak,“ pokračoval Horvát, „že vás neprijmú do svojej honosnej triedy, ak si ho nekúpite. Pravdaže na lízing, o hotovosť nie je záujem. Tak získate priateľov v lízingovej spoločnosti i v banke. S nimi sa potom vyvážate na podobných autách na obedy a po práci ku golfu a iným kratochvíľam. Ja s tým, pán Beblavý, z hĺbky duše nesúhlasím,“ a ukázal si na pľúca, kde asi tá hlboká duša je. „Ale vyštudoval som s nimi a profesia mi akosi spadla sama k nohám. Máte pravdu, platíte s prepáčením za hovno – za zameranie prístrojom, ktorý stál... isteže veľa – ale zbavuje nás všetkej práce ako takej. Lebo jeho údaje iba zanesieme do počítača a ten už zase sám vie, čo a ako. Prístroj a počítač sú zase mnohonásobne predražené, ich predajom sa živia takí darmožráči ako ja, a tak sa okruh uzatvára.“
Beblavý pozorne sledoval.
„Neuzatvára. Niekto to musí zaplatiť.“
„Správne! Od toho ste tu vy.“
Beblavý by ho najradšej chytil pod krk, ale akosi nemohol.
„Tých tisíc tristo nemám. Už fakt nemám! Takže desať rokov makačky je prdinec proti vášmu zameranie do katastra?“
„Áno. Zhruba v tom zmysle...“
„Koho mám zabiť?“
Horvát bezradne pokrútil hlavou.
„Fakt neviem. Ale verte mi...“ Horvát zobral do rúk koliesko spod piva a zaťukal ním na stôl. „...že je mi zo seba na vracanie.“
Beblavý sa pomaly postavil. Odpotácal sa k pultu a zaplatil jedno pivo. Bez slova vyšiel von.
Horvát tam ešte sedel pol hodiny. Pozeral do piva a tuho rozmýšľal. Až keď mu ho čašníčka zobrala, prebral sa z mrákot.
Šiel do firmy, ale nikomu sa neukázal. Sadol do mercedesu a šiel domov. Cestou ho zaujali vyberači na onkológiu. Stáli ako vždy pred zdravotným strediskom. Prišiel k nim pešo.
„Poďte, zaveziem vás. Tu nevyberajte, kde chodí len chudoba. Poďte k nám, Na vŕšok, my máme peňazí dosť. Tam vyberiete raz-dva.“
Vyberači pozreli na seba.
„No poďte, hen mám auto.“
Ale vyberači sa ani nepohli.
„Nemohli by ste prispieť hneď tu?“ spýtali sa ho.
„Samozrejme, prepáčte...“
Horvát vybral peňaženku, ale bola beznádejne prázdna.
„Hotovosť nenosím. Doma niečo mám, veď poďte.“
Jeden z nich mu vytiahol posledných desať eur rovno z peňaženky.
„Ak chcete prispieť, ľahko nás nájdete na internete...“
„Ale ja chcem, aby ste išli k nám, do našej štvrte. U nás som vás ešte nevidel vyberať...“
„Ani neuvidíte.“
„Ale prečo...?“ Horvátovi sa ligotali oči. „Prečo nás nechcete...?“
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár