Na stužkovú si pozvali pani Jesenskú. Ona by prišla i tak, keďže jej dcéra Marika je absolventkou štvrtého ročníka, ako je známe, ale pani Jesenská je populárna spisovateľka, požiadali ju o preslov, keďže vie rozprávať.
"Neviem," namietala.
Triedny učiteľ ostal v pomykove.
"Možno viem občas niečo napísať, ale rozprávať neviem."
"Ale veď..." učiteľ to nemal ľahké. "Našej mládeži niečo..."
"Vy skúste."
"No ja musím, veď som triedny. Ale... Keby to išlo napísať ako matematickú rovnicu, tak áno. Alebo fyzikálny postulát... Životná múdrosť vyžaduje slová."
Pani Jesenská to uznala.
"Múdrosť, vravíte. Tak to hej! Kde by sme boli bez múdrych slov..."
Vstala. Prišla ku mikrofónu.
"Milá mládež! Keď som sa dívala na váš program, musela som sa rozdvojiť. Na jednej strane som si užívala tie vaše výstupy, boli fakt komické."
Spontánny potlesk.
"Na druhej strane som bola smutná. Nie preto, že ja mám niečo také dávno za sebou. Moja mladosť..." Ruka jej vyletela hore ako po fľaši bieleho. "...nebola iná. Bola bláznivá. Ale až teraz viem, prečo."
Pozrela sa po prítomných a nedalo sa ubrániť pocitu, že po jej obetiach.
"Aj mne sa páčilo robiť zle. Recidíva, áno, to je úžasne príjemná vec! Celý život by som chcela robiť problémy rodičom, učiteľom, škole. To preto, aby ma potrestali a ja by som si mohla povedať: Trestajú ma, sú zlí, ja som lepšia. A potom, keďže som ešte stále dieťa, budem čakať, keď svoj čin oľutujú, prídu s prosíkom, pohladia ma po hlavičke a privinú si ma na hruď. Lebo v skutočnosti ich mám rada, len mi lezú na nervy. Áno, a neviem sa v tom vyznať."
Pani Jesenská zožala malý potlesk.
"Keď si robíte srandu zo známych osobností... možno dokonca z niektorých učiteľov, ako rada by som sa k vám pridala! Mám toho diabla v sebe, od toho som spisovateľka. Ja však okrem týchto akože múdrych slov ovládam aj neblahé skúsenosti, aké človek nadobudne až tam, kde sa šaškovanie netoleruje, ale trestá. A poviem vám: uznáte mi to. Áno, vaším oponentom dospelým uznáte trestné počiny. Prenesene: Sami saba vytrestáte, sami sa za tie blázniviny zahanbíte."
Zrazu bola pani Jesenská vnímaná veľmi negatívne.
"Poviem vám niečo. Boli sme na školskom výlete. V noci sme utiekli z ubytovne, áno, cez okná, ako inak. Išli sme na námestie toho cudzieho mesta a tam sme strhali výzdobu k nejakej oslave. Boli sme triezve čo sa týka alkoholu, ale opité svojou túžbou po neposlušnosti. Veď uznajte, už sme mali osemnásť a celé tie roky sme iba počúvali rozkazy dospelých. No nemá toho človek plné zuby?"
"Má," odpovedal ktosi. Ale hneď sklapol.
"Jednu vlajku som si dokonca vyvesila v izbe. Než mi ju mama rozumne vyhodila. Takže rada by som bola opäť mladá, aby som mohla beztrestne páchať zlo."
To zmohlo aj pani Jesenskú, sama zrejme nevedela, kam smeruje.
"Keď som sama svoje správanie videla z tej druhej strany, z tej zodpovednej, mala som na seba strašné nervy! Robila som zle sebe tak, že som trestala mladé začínajúce kolegyne, trestala som svoju Mariku, trestala som i manžela, hoc ten bol oveľa rozumnejší. No skrátka - bláznivá ženská! Až sa na mňa vykašľal, ale to je o inom. Chcem vám povedať: Neberte drogy, je to trápne. Nikoho tým nepotrestáte, iba seba. Nepite alkohol, lebo má odpornú chuť a raz sa budete hanbiť, že ste tú brečku do seba tlačili nasilu. Nefajčite. Vaše ego tým nijako neutrpí."
Stíchla a tentoraz zatlieskal triedny učiteľ. Pridali sa i niektorí rodičia.
"Chcem ešte..." pokračovala váhavo. "Nedávno sa ma istý novinár spýtal, či by som chcela byť znovu mladá. Mám štyridsať päť. Odpovedala som mu, že ani za nič. Že mladosť je to, keď počínajúci intelekt je prehlušený hormónmi. Teraz máte asi pocit, že vám chcem všetko zakazovať. Všetko nie! Zakazovať sex vám nebudem, lebo má všeličo spoločné s láskou, a kto by už zakazoval lásku! Ale to ostatné zvážte. Mnohí z vás mi rozumia, možno oveľa lepšie, než dospelí. Lebo paradoxne je napriek všetkému mladý človek prístupný novej myšlienke. A keď sme pri tom: Veľmi dobre si to uvedomujú politici a propagandistické kampane, tak vám vnútia svoju vôľu a ovládnu vašu myseľ. Preto som zásadne proti volebnému právu mládeže, aspoň do tridsiatky! Ale to je tiež o inom..."
Odišla od mikrofónu. Nikto si ju nevšímal. Triedny učiteľ sa postavil a musel to nejako ukončiť.
Nejako to ukončil
Potom už sa nedialo nič. Pani Jesenská sedela za stolom so svojou dcérou. Niekto ju prišiel vytancovať, jej dcéru Mariku. Pani Jesenská okrem toho, že bola rozvedená s manželom, bola rozvedená aj so spoločnosťou. O tom v jej knihách nebolo nič. Jej knihy boli o nenaplnenej láske. V tom sa vyznala.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár