NIČ ZVLÁŠTNE

NIČ ZVLÁŠTNE

Ešte letmý pohľad na zvyšky večere, a už ho nohy unášali inam.
„Obleč sa. Je tam chladno!“
Nevyhnutná poznámka, bez nej to proste nejde.
„Áno, mama...“
Televízor v izbe odriekal obvyklé frázy – nikomu. Stal sa dekoráciou jeho odchodu tam...
„Nebuď dlho vonku, vieš, že sa bojím.“
Stála vo dverách v tom pracovnom úbore starostlivých mám. Večer ľudia zväčša prichádzajú domov, do tepla, do pohody. Nočná tma je nepriateľ.
„Ako vždy, mama...“ odvetil podráždene.
Žena vzdychla, on zdvihol oči od obúvania. Dva pohľady, ktoré si nerozumeli. Jeden zahľadený do svetla, druhý do tmy. Svet pokoja, a svet nepokoja.
„Idem...“
A ťahal za sebou výčitku ako pes, čo ujde aj s reťazou na krku.
Cestu v tme poznal inštinktívne. Nosil ju v pamäti, netreba mu oči. Ale náhle ju čosi osvetlilo. Zvrtol sa na mieste, stihol zazrieť ešte brázdu na oblohe. Meteorit. Už druhý! Pri večeri sa mu zazdalo, že zazrel oknom jeden, ale mohol sa mýliť. Dobré znamenie, zrejme. Bude sa na čo dívať. I keď... Ten záblesk ho vždy nadlho oslepí. Pozorovať hviezdy cez svetlo horiacich meteoritov, to akosi...
Ďalší!
A tam v diaľke hneď dva!
Nevie o tom, že by mal byť aktívny niektorý z meteorických rojov. Možno nejaký neznámy. Ale aký? Všetky sú známe...
Na kopci už rozmýšľal, ako bude zajtra volať na observatórium. Treba zadať presne polohy. Kde, kedy, výška nad obzorom... Proste tá astronomická rutina. Možno dohľadajú kúsok nebies práve podľa jeho údajov! Bude to prínos pre vedu, áno, aj pre vedu. Bude mať svoje meno medzi kamienkami, čo obehli galaxiu.
Už bol na vrchole kopca. Sadol si na svoju lavičku a vytiahol notes. Oči nespúšťal z oblohy. Po pamäti bez svetla si zapísal údaje – azimut, výška, čas. Niečo sa deje! Meteorit by predsa...
Cítil nejakú nezhodu. Akoby známa vec bola z cudzieho materiálu. Áno, ten meteorit blikal! Asi bol hranatý. Ale aj padal akosi pomaly. A tie dva v diaľke... klesali ako na padákoch. Nechápe, hľadá vysvetlenie, listuje učebnice – nie je to tam. Čosi nesedí.
Nepríjemná vec. Ticho skončilo, v diaľke počuť akýsi rachot. Vo veľkej diaľke. Je to helikoptéra. Teraz, v noci? Aha, tak potom by mohlo ísť o nejakú vojenskú akciu. Lenže...
Tu vojenské akcie nebývajú. Zrazu mu teplo domova nepripadalo až také nepríjemné. Asi zhadzovali niečo z lietadiel. Svetlice, či čo, nejaká nová technika. Mal strach, že ho tu v noci nájdu. Nebezpeční a mocní ľudia – pod rúškom tmy konajú veci na hony vzdialené tým, ktoré koná on. Rozhodne sa s nimi nechce stretnúť! On – civil – v obkľúčení vojakov. Tu ale nie je vojenský priestor, čo sa to deje?!
Tie helikoptéry sú dve. Svietia reflektormi na zem. Nikdy nezažil ten pocit, že je vojna. Žiaden film ho nedokáže sprostredkovať. Teraz ho mal – preletel mu hlavou ako blesk. Neznáma hrozba, ktorá číha zo všetkých strán. Chcel ju zavrhnúť, chcel rozumne uvažovať... veď prečo hneď pripustiť čosi tak nepravdepodobné? Púšťajú z vysoko letiacich lietadiel ohnivé projektily. A potom ich dohľadávajú. Akcia v utajení, to vojaci robia.
Ani si neuvedomil, že už nesedí na lavičke, ale celkom svižne kráča smerom k dedine. Náhle záblesk! Ožiarilo celú velikánsku lúku pred ním a zvuk zhora ho prikoval k zemi, aj si rukami chránil hlavu. Čosi treslo do zeme pár metrov pred ním, pružne sa odrazilo a proti svetlu z dediny videl hranatý čierny predmet ako letí vzduchom dolu po lúke. Zase spadol a odrazil sa, skackal, až mu zmizol na pozadí temných stromov. Ostalo ticho, len v diaľke hučali helikoptéry. Na lúku sa zniesol prúd horúceho vzduchu.
Tá vec ležala v tráve presne tým smerom, ako chodí domov. Videl ju, lebo svetlo z dediny dopadalo práve tam. Zaváhal, mohol ísť oblúkom a cez les, ale tam by zablúdil. Radšej rýchlo prejde okolo.
Priblížil sa na pár metrov, už rozoznával, že je to čierna kocka. Čudná vec však – akoby kráčal bez dotyku so zemou. Zastavil. Keď urobil krok vpred, kocka sa priblížila i s okolím. Keď urobil krok vzad, okolie i s kockou od neho odstúpilo. Že kráča smerom vpred poznal podľa toho, že mu tráva prináša kocku bližšie. Ako na trenažéri – posúval si nohami svet pod sebou tam a späť.
Ešte krok, a má ju na dosah! Priestor znehybnel a on v ňom ako v aspiku stuhol na mieste. Ostal presne v tej sekunde, ako sa všetko prihodilo, nedalo sa ísť vpred ani vzad, žiť ani nežiť, voliť si udalosti, iba ich prijímať. Toto sú:

„Budeme bohmi tejto planéty.“
„Ako vždy.“
„Budú sa pýtať, odkiaľ prišli, kto ich urobil.“
„Ako vždy.“
„Budú vykopávať svoje kosti.“
„Ako všetci.“
„Nájdu súvislosti, dôkazy.“
„Áno.“
„Až raz nájdu medzeru v evolučnej línii.!
„Vystopujú nás.“
„Ich genetický materiál bude skokovo zmenený. Za jediný deň sa zmení o milióny rokov náhodného výberu.“
„Použijeme k tomu tieto opice?“
„Majú najväčšie hlavy.“
„Opice sú nevhodné.“
„Opice ako čokoľvek iné...“
„Opice sú lenivé a nadržané. Od dnes im začne šialeným tempom rásť mozog. Použijú ho na dve veci: Aby maximalizovali svoje pohodlie a rozmnožili svoje rady.“
„Nevadí. V jednej z možných histórii sa môžu objaviť.“
„Sú aj nadmieru hašteriví.“
„Už som ich spustil. Budú existovať v troch dimenziách.“
„Tak nás nikdy neobjavia.“
„Necháme im tento záznam.“
„Pochopia, kto sme?“
„Áno.“
„Ale oni použijú mozog aj na ďalšie ukojenie inštinktov – likvidáciu susedných kmeňov.“
„Nech. Majú predsa záznam, môžu sa tomu vyhnúť.“
„Radšej keby sme gény na zväčšovanie mozgu umiestnili niekam inam.“
„Kam?“
„Napríklad do mravcov.“
„Dobre. Tak daj... Nech je to ich paralelná história.“
„Priechodná?“
„Áno. Môžu do nej vstúpiť. Ale prečo práve mravce?“
„Nie sú leniví a nemajú pohlavné problémy.“
„Tak potom... milujte sa a množte sa!“
„Koho tým myslíš, opice či mravce?“
„Neviem. Stopni ten záznam, ich histórie sa asi budú prekrývať.“

Spadol znovu na zem. Mal pôdu pod nohami, prudko sa odrážal, len aby mal kocku čo najďalej od seba. Ale utekať nemal kam, bol obkľúčený svetlami, autami a ľuďmi. Opodiaľ stáli dve helikoptéry. Jeden z chlapov mu pokynul, aby prišiel bližšie. Namieril na neho prístroj. Pomaly mu ním prešiel od nôh k hlave a zase naspäť, pípanie sa neozvalo. Mal maskáče.
„Vy čo tu robiť?“
„Ja...“
Chcel ukázať, že má ďalekohľad. Ale nemal ho.
„Hviezdy...“ ukázal rukou. „Stars.“
Chlap bol s odpoveďou spokojný.
„Go home.“
A viac si ho nevšímal.
Na lúke sa to hemžilo vojakmi. Niektorí prišli až ku kocke a jeden z nich sa k nej priblížil na dosah. V momente však zaradil spiatočku a vystrašene utekal preč. Ostatní ho chytili a vzrušene na neho dorážali. Iba niečo bľabotal, bol v šoku.
Chytro domov! Po známej cestičke, ku známej bránke v plote. Bežal, pokiaľ to v tme bolo možné. Len sa mu zdalo, že tadiaľto išiel naposledy... niekedy strašne dávno.
V dome už všetci spali. Tma a pokoj. Potichu vošiel do kuchyne. Zažal. Všetko uložené a upratané, nikde ani smietko. Otvoril okno. Sadol si za stôl.
V diaľke v lese videl svetlá. Helikoptéry štartovali. Ohromný rachot! Bolo mu čudné, že... Ale to už jeho pozornosť zaujalo čosi iné.
Do obloka zvonku sa vyškriabal mravec. Stál v obločnom ráme a díval sa. Bol veľký ako topánka! Pristúpil ešte bližšie a jeho hlava znehybnela. Vzhľadom k telu mal mimoriadne veľkú hlavu. Jeho oči nemajú zreničky, ale i tak bolo jasné, že sa díva na neho. Dve bytosti, dve histórie...
Vpálil do izby. Zažal. Mama spala, pokojne oddychovala. Svetlo ju nezobudilo. Išiel vedľa. Aj ostatní spali. Nič zvláštne. Nad domom preletela helikoptéra.
Šiel naspäť do kuchyne, mravec už tam nebol. Zavrel okno. Sadol si za stôl a rozmýšľal. Na spánok nemal ani pomyslenie. Z chodby začul kroky. Niekde blízko zahučala aj druhá helikoptéra. Do dverí vstúpila jeho sestra. Zľakla sa ho, oči sa jej zväčšili.
„Vy kto ste?“
Vystrašene cúvla do chodby.
„Čo tu robíte?“

 Napínavý príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu