ZAMILOVANÝ ROMAN

ZAMILOVANÝ ROMAN


Nechcel inú, iba Julku. Vyhliadol si ju už od detstva. Raz mu dala košom a odvtedy bol bezradný.
Čakal na ňu na mieste, kadiaľ chodí. Mal pripravenú vetu. Horela mu hlava, bol odhodlaný ku všetkému.
„Ahoj, Julka. Nešla by si so mnou na kávu?“
To je tá veta. Pozeral jej na špičky nôh, aby sa nezakoktal. Srdce mu bilo až v hrdle, ďalej by nepovedal ani ň.
Nevedel, ako to dopadlo, nemal v pamäti, čo povedala. Až to, ako rýchlo odchádza, ako sa jej vlní sukňa na lýtkach. A na chvíľu sa obzrela, či nejde za ňou. To je všetko.
Po čase si tento príbeh prikrášlil verziami, ako jej podáva ruku, ako pred ňou kľačí, ako spolu bežia v daždi, ako jej kupuje ruže... Ďalej už bola svadba a podobné veci. Julka! Vídava ju každý deň. Buď z okna, alebo jej raz za týždeň ide oproti, akože z obchodu. Ona si ho nevšíma, ani očkom nie. Preto sa na ňu môže vynadívať, a zblízka!
Raz mu kamarát predstavil doktora Smýkala. Bol to amatérsky astronóm, mal doma aj kvalitný ďalekohľad. Roman okrem Julky miloval aj hviezdy. Rád sa nechal pozvať na návštevu.
Pozorovali slnečné škvrny. Potom mesačné krátery – obvyklá kombinácia. Roman bol v siedmom nebi.
„Z čoho máte doktorát, ak sa smiem spýtať?“
„Som lekár,“ odvetil Smýkal. „Psychiater.“
Roman si náhle uvedomil, že láska môže byť zločin.
„Čo som spravil?“
„To nič!“ rýchlo vstúpil Smýkal do deja. „Je to normálne. Milujete ju, s tým sa nedá nič robiť.“
Roman jasne cítil, že veru nedá.
„Ja vám chcem pomôcť. Máme zázračný prístroj. Svetová novinka! Nie je celkom legálny, ešte nemá certifikát, ale ak budete spolupracovať, pomôžete sebe, aj iným.“
Takže je chorý. Bude sa liečiť... ako keby mal chrípku.
„Čo dokáže ten prístroj?“
„Je to psychostimulátor. Dokážeme vám z hlavy vymazať jej podobu. Vlastne ktorúkoľvek časť tela. Miesto nej uvidíte... povedzme niečo iné.“
Bolo to šialené, Roman sa nechal uniesť do krajiny duševne chorých.
Po prvej terapii mohol ísť pokojne domov. Vraj nemá nič meniť, zoči-voči ako je zvyknutý, hoci hneď zajtra. Šiel jej teda oproti.
Bola krásna ako vždy. Len hlavu mala inú. Miesto nej to bola hlava tučnej starej ženy – červený nos, vredy na brade, veľké náušnica a mastné riedke vlasy. Zlý pohľad a falošný úsmev. Roman ju bez slova minul. Bol rád, že ju stretol. Legálne a pod dohľadom.
Po druhej terapii stretol ufúľanú bezdomovkyňu v otrhaných šatách. Bola opitá a bez rešpektu si pred ním hnusne odpľula. Bola celá usoplená.
„Julka...,“ oslovil ju.
Žena pred ním žmurkla očami. Rozumela. Keď ho minula, ešte sa za ním otočila. Akoby zo zvedavosti. To sa mu ešte nestalo.
Potom mala podobu prostitútky. Namaľovaná, odfarbená a v koženej minisukni. Cigareta a iné doplnky. Teraz oslovila ona jeho.
„Skoč si so mnou, krásavec. Som nadržaná len po tebe...“
Chytila ho za zadok, prvý raz v živote sa dotkli. Mal z toho chaos, chcel ukončiť terapiu.
„Prečo?“ spýtal sa doktor Smýkal.
„Som stále šťastnejší.“
Nabudúce ho čakal šok. Miesto Julky mu šiel v ústrety pes. Vlčiak! Nenávidel psov, najmä agresívnych a tento po ňom poriadne vybehol. Musel sa tej beštii dívať do papule na tie hnusné tesáky a počúvať najodpornejší zvuk na svete – psí štekot. Bol z toho poriadne vystrašený. Napriek tomu večer doktorovi prezradil, že si predstavil, ako ju bude chovať ako psa. Julku, samozrejme.
Doktor si niečo zapisoval. Dlho škrabal do papiera, a keď skončil, podal mu pero.
„Podpíšte.“
Roman váhal.
„Môžem si to prečítať?“
„Radšej nie. Poviem vám, čo tam je. Zistili sme...,“ a musel si odkašľať a dívať sa von oknom, „...že láska je choroba. Totiž – nevyliečiteľná. Neviaže sa na podobu, ani na charakterové alebo citové vlastnosti. Kam náhodou padne, tam je. Zviaže ľudí, mírnix-dírnix, hlava-nehlava a na nič sa nepýta. Je úplne šialená.“
„A to ste nevedeli?“ povedal Roman. „Ako vzdelaný človek by ste mali vedieť, že láska je produktom evolúcie. Preto je slepá a, treba povedať, že načisto hlúpa. No veď – vznikla sama od seba. A ja nie som o nič viac chorý, ako ktokoľvek.“
Pri odchode to doktor ešte raz skúsil.
„Nechcete sa skutočne už liečiť?“
„Ako? Veď vidíte, že ona fyzicky nejestvuje. To, čo milujem, si nosím v sebe. Je to ideál. Na ten ste mi s vaším prístrojom ešte nesiahli.“
„Tak ho preštelujeme!“
Roman sa usmial. Podal mu ruku.
„Nie. Urobíme to klasicky: odsťahujem sa.“

 Skutočný príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu