Ide ma poraziť z toho že niekto, niekde si o mne myslí niečo, čo vôbec, ale vôbec nie je pravda. To všetko len kvôli tomu že schopnosť vyjadriť to čo si skutočne myslím navonok tak, aby to dotyčný pochopil tak ako to skutočne myslím u mňa neexistuje. Aká škoda!
Je mi zle pri pomyslení na to, čo si o mne môžeš myslieť. A možno je moje neustále premýšľanie o tom úplne zbytočné a smiešne. Možno si ani nič nemyslíš a proste som bola len jedna z mnohých. Len tá, ktorá sa zjavila. Tá neschopná. Totálne neschopná.
Nie som zábavná. A už vôbec nie pri niekom koho dobre nepoznám.
Nie som ukecaná. A niekedy, alebo dosť často sa mi vôbec nechce rozprávať. Nepríde mi nič divné na tom keď dvaja idú vedľa seba a sú ticho. Ale to som asi jediná.
A takto by som mohla pokračovať ďalej...
Jednoducho, úplne nedokonalá ženská. Chlapi (vlastne len takí malí chlapci) ktorí mnou boli unesení sa mi nepozdávali. A vždy to skončilo ich slzami. Ach, aj teraz mi je pri pomyslení na nich zle. A možno aj tí, kvôli ktorým som nejakú tú slzu vykotúľala ja by sa mi takto zhnusili keby prejavili väčší záujem. Možno..
Aj ja by som kurva chcela neriešiť, opíjať sa vínom, milovať sa v kope lístia a...
To asi nepôjde. Moje JA sa nenechá unášať túžbou, vášňou ani ničím podobným. Stále bude rozmýšľať, domýšľať, namýšľať...
A chcela by som s tebou plakať, objímať, smiať, bozkávať..a to všetko len tak, bez lásky. Nie, lásku si neprosím..
Opäť vidím len vaše nechápavé pohľady. Prečo nepatrím k tým naivkám veriacim v celoživotnú lásku v šestnástich. Možno by to bolo jednoduchšie, možno by som bola viac chápaná a našla niekoho, s kým by som sa síce len trápila ale zapadala do tohto sveta.
Ale nie, to sa radšej nechám vystreliť na Mars!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár