Rástla. Postupne spal ocko na chodbe stále častejšie. Aj sa častejšie hádali. Začala sa báť keď neprišiel domov. Niekedy dokonca aj viac dní. Keď výťah pristál na ich poschodí a v dverách sa ozvali kľúče v byte nastalo ticho. Len ona sa vždy snažila rozprávať a smiať. Toto sa jej nepáčilo. Nechápala tomu. Vôbec. No vtedy sa s ockom nerozprávala. Bol taký zvláštny. Čudne rozprával. A niekedy aj trochu smrdel. A keď nebol až tak unavený tak šiel aj do spálne. Ale spal oblečený. A mamka ležala v obývačke. A plakala. Stále tomu nechápala.
Rástla. Už nebola malým dievčatkom. Pochopila. Ocko bol zlý. Iní ockovia nerobili to čo on. A tak sa o tom hanbila hovoriť. Bolo to jej tajomstvo. Ocko je alkoholik...
Chodil domov stále menej, no ona už vedela prečo. Vedela že keď spí na chodbe nieje unavený, ale opitý. Bil mamku. Plakala. Mamka bola pri nej. Objímala ju a hovorila nech neplače. Že jej bude zle...
Teraz je veľká a chápe. A je jej skutočne zle z toho aký jej ocko. Ocko? Nie. Už pochopila že ocka nemá. Že ju klamal. Že to nezvládol. Že je to troska. Úbohá a neschopná. Už s nimi nebýva, vôbec. Občas ho vidí. Na ulici. S bezdomovcami a ostatnými troskami. Pozerá na ňu svojimi odpornými žltými očami. Ale ona je už silná. Už sa nedá oklamať sladkými rečami a čokoládami. Nie, už nikdy...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
insanebutalive
16. 7.júla 2010 22:38
krasne, smutne a realne zaroven
3
bohužial je to skutočný príbeh čoraz väčšieho počtu ľudí a ja sa nehambím priznať, že aj môj. Som rád, že o tom niekto aj otvorene píše
Napíš svoj komentár