Nos som si zaborila tak silno, ako sa len dalo. No dobre, nie príliš. Nech si o mne nemyslíš že som nejaký krtek. Nežne si položil svoju dlaň na moje vlasy a hral si sa s nimi. A ja som vdychovala tvoju vôňu. Takú obyčajnú, ale aj napriek tomu vo mne dokázala všetko tak príjemne rozochvieť. Zázračná chvíľa. Lampy zhasli, ľudia zrazu rýchlo odleteli a aj ten psí štekot sa zmenil na nejakú krásnu melódiu. Uprostred ničoho len muž s dievčatkom, takým malým, ktoré sa len chcelo skryť v jeho objatí, zamknúť zvnútra dvere a kľúč niekam zahodiť...

Nie, nie! Ešte dobre že tam bol len záves. V tom ošiali by som aj zabudla na to, že nemám rada tie uzatvorené komôrky. A že za tými dverami sú len 4 holé steny zahalené tmou. Ach ja hlúpa, veď to viem už dávno. Ale aj tak stále čakám, že objavím kráľovskú komnatu. Nepoučiteľná. A tak, keď zafúkal vietor a záves trochu poodkryl odvialo ma niekam ďaleko. A ty si sa ani náhodou neobťažoval zachytiť ma. A tak som letela a letela. A dopadla do akéhosi slzavého údolia. A dni tam boli také temné, že ma nútili stále o tebe uvažovať. V noci prichádzali tie najhoršie dažde pred ktorými nebolo úniku. Tak som sa len schúlila do lístia, zavrela oči a nechala sa potápať.

Po dlhých, upršaných dňoch som však jedného dňa pocítila príjemné teplo a v diaľke žiarilo akési svetlo. Z posledných síl som vstala, podišla bližšie a nemohla uveriť vlastným očiam. Tak predsa len, dúha existuje! Z viečka som striasla posledné kvapky a konečne uvidela všetko jasne. Zbadala som ťa. Ale už si bol len súčasť davu tých jednotvárnych ľudí. S úsmevom som sa otočila a odišla..

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár