Je krásny jesenný deň, a ja premýšľam,
Čo je ešte krajšie na tomto svete,
Čo je oslnivejšie ako oblak na nebi,
Jemný zamatový vietor a slnkom
Zaliata tráva.
Otočím hlavu a jasne
Si uvedomujem, že si zastal pri jazere,
Pri blikajúcich kryštálikoch
A v tom, padol mi zrak
Nie na jazero, ale len na biely kvet,
Kvet s krásnymi veľkými listami,
A lupeňmi tak jasnými
Ako samotné žiariace slnko.
Úchvatné lekno, vynímajúce sa
Na vodnej hladine.
A potom ma napadla otázka.
Čo vlastne toto lekno pripomína?
Nevnímam krásu jazierka,
Ani okolitú prírodu, len žasnem nad leknom.
A prečo? Je krajšie ako ohromný strom,
Týčiaci sa pri jazere,
Úchvatnej výšky a šírky, pripomínajúci
Silu celej zeme?
Nie, určite nie?
To len lekno zaujalo celé jazero.
Je ako samotná žena.
Každý ju obdivuje, každý sa na ňu pozerá,
Všetci sa k nej chcú priblížiť
A zistiť, či je skutočná.
Ale predsa, nik,
Žiaden muž nevkročí do vody,
Aby sa tohto oslnivého lekna aspoň dotkli.
Je to tak zvláštne,
Človek má strach, že sa mu tá krása
Rozplynie v ruke a ostane len vzduch.
Niekedy nás zaujme len oslnivosť,
Ale skutočná kráse je predsa len
O niečo zložitejšia,
O niečo ukrytejšia pod samotným leknom.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár