Na líci,
Prudko som sa otočila
A zrazu necítim nič.
Obzriem sa okolo seba
A nikde nikoho.
Asi sa mi to zazdalo...
Ležím na voňavej tráve
A čítam ďalej o „Indii“.
Po pár stranách zase ucítim
Na líci niečo jemné a ľahké.
Pošteklenie.
Zase sa miknem
A nikde nikoho.
Prejdem si rukou po líci
A premýšľam,
Či to bola muška, mravček
Alebo len nejaký kúsok trávy.
Otočím list na knihe
A čítam o krásach
Prírody, ktoré možno raz,
Keď navštívim Indickú krajinu
Uvidím aj na vlastné oči.
Ucítiť vôňu krajiny,
Dotknúť sa ich pôdy,
Počuť šum ľudí na trhoch.
To všetko je tak úchvatné,
Až sa mi zatočilo v hlave
A živo som si predstavila,
Aké by to bolo krásne.
A v tom momente ma vyrušil
Jemný pohyb, ktorý
Som ucítila na krku, vzadu.
Nemykla som sa už, len čakala
Čo sa bude diať.
Najprv som mala aj strach,
Či ma náhodou niečo neuštipne.
A v ďalšom momente už
Necítim nič.
Ale vidím.
Na otvorenej stránke
Mojej knihy je motýľ.
Veľký, s otvorenými krídlami
Tak farebnými, žeby skryl
Všetky farby dúhy.
Pre istotu som ani nedýchala,
Iba sa dívala a číhala tú krásu.
Uvedomila som si,
Koľko krás má aj moja zem,
Koľko nádherných farieb,
Neodolateľných vôní
A neopísateľných vecí,
Ktoré vyšli z rúk našich remeselníkov.
Ten motýľ bol taký krásny,
Že som zabudla,
Čo som vlastne ako posledné čítala.
Na krídlach mal také zvláštne
A pritom ohromujúce ornamenty.
Pripomínali mi mapy,
Rôzne územia, krajiny,
Ktoré sa zlievali jedna do druhej.
Bola to nádhera.
Nič podobné som z takejto
Blízkosti nevidela.
Opäť som si spomenula na Indiu.
Niečo podobné musí byť tam.
Čítala som, že je to krajina
Tisícich farieb.
Raz, možno nie v tomto živote,
Ale určite raz,
Sa tam pôjdem pozrieť.
A budem ako motýľ,
Letmo s otvorenými krídlami
Si budem prezerať jej krásne farby.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár