Padajú kvapky dažďa,
S pocitom kúsku šťastia
A nekonečného smútku po tom,
Čo bolo a čo už nie je
Neistota nie je slovo,
Ktoré by v mojom živote
Malo mať miesto
Všetko nalinkované od bábätka
Nekonečné rozhovory o tom,
Aký je svet naozaj
A zrazu, niet miesta
Niet času, niet nikoho
Kto by ukázal smer.
Niekto, kto by naznačil,
Posunul vpred, snažil sa pomôcť.
A nič.
Človek čaká na nejaké znamenie,
Ale nič neprichádza,
Nič čo by naznačovalo
Ako to bude ďalej.
A v tej chvíli, pri pohľade z okna,
Len tak nezáväzne,
Rozhodla som sa,
Že prestanem myslieť na cieľ,
Jednoducho
Ráno vstanem
A cesta, ktorá sa ako prvá naskytne,
Tá bude asi prvá,
Možno správna, možno nie,
Ale hlavne, že to bude cesta
A ja budem kráčať vpred,
A po čase možno zistím,
Že robím krok za krokom
A za mojím chrbtom bude slnko zapadať
A pri mne bude sedieť
Starček a pár vnúčeniec,
Pretože nepotrebujem veľké veci,
Nepotrebujem bujaré večierky,
Potrebujem len, aby niekto
Kráčal pri zapadajúcom slnku
Vedľa mňa.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár