Hrebeňovka Malou Fatrou s podtitulom - Čo všetko sa dá zažiť v priebehu dvoch dní (prvá časť)

Konečne som sa dokopala k tomu, aby som prepísala svoj cestopisný denník. Kvôli nemu som vlastne hľadala dáku blogerskú stránku, ale sem som sa aj tak pod iným vplyvom registrovala. Sú to moje zážitky z túlania sa po slovenských kopcoch. Žiaľ, prvú časť, čo som bola na Muránskej planine neviem nájsť, tak to začína tak odtrhnute a nenadväzuje to na seba, ale sama ešte dúfam, že nájdem aj prvú časť.

5.9.2008
Ahoj. Opäť sa vydávam na malé dobrodružstvo slovenskými horami, ale už nie sama. Tentokrát som pribalila moju sesterku. Vydávame sa na hrebeňovku Malou Fatrou.

Momentálne je 5:47, môj vlak by sa mal každú chvíľu pohnúť. Dúfam, že nebudeme meškať, lebo v Žiline mám len pár minút na prestup a to sa mám ešte presunúť na autobusovú stanicu.

6.00 a môj skvelý vláčik sa konečne rozhodol po 15 minútach meškania opustiť Bratislavskú hlavú stanicu. Neviem, neviem, ako to chcem stíhať s tým prestupom.

10:38 sedím s Natkou znechutene na autobusovej stanici. O 10 minút by mám mal ísť vláčik, tak dúfame, že fakt príde, keďže doteraz sa nám moc s cestovaním nedarí.

Môj vlak meškal 10 minút, takže nám bus zdrhol. Jediná pozitívna vec na mojom rannom vlaku boli moje spolucestujúce. Neuveriteľne podarené tetušky. Celú cestu som sa s nimi rehotala.
Ďalší spoj, čo sme si cez net vyhľadali nešiel, vôbec ani nebol na stanici v rozpise napísaný. Odvtedy neverím » cp.atlas.sk/vlakbus/spojeni...

10:43 konečne sedíme vo vlaku.

11:43 sedíme vo Vrútkach v krčme. Vládne skvelá nálada. Začína sa nám to všetko “veľmi sľubne”.
Sedeli sme vo vláčiku a akurát nás drbala sprievodkyňa, za to, že sme si kúpili študentské lístky, keď nám ISIC neplatí. Nenávidím to prechodne septembrové obdobie, keď som ešte nebola na zápise, tak nemám funkčný ISIC, ale som v podstate študent. Ja osobne som celý september cestovala na študentský a vždy si to dáko vyhádala. Nakoniec bola tetuša sprievodkyňa celkom milá, trošku sme podiskutovali. Z uší nám neodhryzla a ani nám nedala doplatiť. Ako nás tam zabávala kvôli tým lístkom, my sme mierne pozabudli vystúpť. Len tak pozeráme, keď sme sa pohli, kde sme vlastne stáli. Strečno. Super, naše “šťastie nás neopúšťa”. Natka bola dosť nasratá, ja mierne pobavená. Také vtipné oživenie našeho výletu.

Tak sme sa pobalili a čakali, kedy to niekde zastane. Prvá stanica Vrútky. Tak sme friško čekli, kedy mám ide spiatočný vlak. Samozrejme, pred minútkou nám zdrhol. Ďalší vlak nám ide 13:06. Tak sme išli autobusy omrknúť, ale taktiež musíme čakať do 12:40.

Čo budeme robiť? Opäť moja skvelá idea, ideme to zapiť. Zašli sme do najbižsej krčmy, pár metrov od autobusovej zastávky, a dali sme si jedno pifko. Jedno veľké a jedno malé pivo ma vyšlo ma 33 Sk. Za tú cenu by som doma nemala v niektorých podnikoch ani po litra. Odteraz chodíme piť smer východ. Ochutnali sme konečne Martinera, ktorého sme chceli skúsiť naposledy v Ružomberku. Chuť nič moc, ale keď je človek smädný, vypije čokoľvek. Aspoň to trošku zlepšilo náladu, aj keď ja som niekedy nevedela, či sa smiať, či plakať pri tom našom šťastí. Teraz tu sedíme v našej útulnej krčmičke, zabíjame čas kecaním, tlačíme do hlavy mrkvu a pomaly sa zberáme pozrieť na bus, či sa náhodou nerozhodne ísť skôr. Tieto busy sú ako smrť, nikdy nevieš, kedy prídu. Z Muráňa mám svoje skúsenosti. Kto tam bol, pozná o čom hovorím.

6.9.2008
Čaf, opäť sa chytám pera a vrhám sa do spätného opisu záveru včerajšieho akčného dňa.
Z krčmy sme sa premiestnili na zastávku a počkali na bus. Odviezli sme sa konečne úspešne do Strečna. Ako som vystúpila z autobusu, uvedomila som si, že nemám mobil. Moja prvá myšlienka -ostal v buse. Aj keď potom, som povymýšľala všelijaké možné scenáre, kde som ho mohla nechať. Áááách, mám k nemu citový vzťah. Bude mi chýbať. Toľko vecí sme spolu zažili, všelikde sme spolu boli. Sesterka hneď naň volá, ešte zvoní, takže ho nikto nestihol zgrajfnúť. Aj keď teraz sa na to prezvonenie spätne pozerám tak, že som akurát mohla upozorniť na môj úbohý bezbranný osamotený mobil. Rýchlo som zalarmovala otca, nech blokne kartu, aby som aspoň kredit ušetrila, keď nič iné. Chvíľu som bola z toho smutná, znechutená, nadávala som si v duchu. Ale už som aj tak nemohla vtedy spraviť (aspoň vtedy som si to myslela). Deň sa začal v znamení katastrof a aj pokračoval. Až Natke sa podarilo prelomiť bariéru katastrof -našla kartu do foťáka. Haluz, ja niečo stratím, ona následne niečo nájde.

Konečne sme sa vydali putovať cestou necestou hrebeňom Malej Fatry, teda samozrejme, najprv sme sa naň museli pracne vyškriabať. Naša púť začala o pár hodín neskôr, ako sme plánovali, ale boli sme vtedy véééľmi happy, že sme konečne šľapali smer hrebeň Malej Fatry.

Cestou sme stretli štyroch spolupútnikov, s ktorými sme prehodili pár viet a šli sme ďalej. Vtedy som vlastne ešte nevedela ich mená, ale teraz už viem – Peťo, Martin, Zuzka a Mišo. Veselá partia mladých ľudí, ktorých sme ešte zopárkrát stretli. Raz obehli oni nás, raz my ich.

Stále som nestrácala nádej, že nájdem svoj mobil. Nádej umiera posledná. Prezvonila som ho. Zvoní. Super. Dúfala som, že sa dostane do rúk čestného človeka, ktorý by mi ho vrátil, keďže veľmi jednoducho mohol zavolať hociktorému z mojich známych. Ale asi som moc naivná. Napísala som SMS, že sa odmením nálezcovi a bla bla bla, chcela som zapôsobiť dáko na city, čo aj tak v dnešnom skazenom svete málokedy pomôže, ale človek nikdy nevie.
Potom som zavolala mamke a nadiktovala jej info z lístka - číslo autobusu, čas kedy sme cestovali, číslo vodiča a čo ja viem čo ešte. Môžu zavolať na SADku a popýtať sa. Vtedy moja nádej trošku vzrástla. Možno niekde zapadol za sedadlo, a preto ho ešte nikto nenašiel. Zvonil stále, tak som predpokladala, že ho nikto ešte nenašiel.

Cestou sme stretli bandu motorkárov a zodesať bajkerov. S dvoma bajkermi sme aj pokecali. Sympoši. Zase nás strašili medveďmi. Už som aj prestala rátať, koľko ľudí ma toto leto strašilo medveďmi.
Akurát nás dobehli Peťo s Martinom a spomínali dáku nefunkčnú SD kartu vo foťáku. Vraj urobili ráno jednu fotku a to bola ich prvá a zároveň aj posledná. Vraví sa, že náhody neexistujú. Natka cestou nájde kartu a oni majú svoju pokazenú. Takže sme im venovali nájdenú SD kartu, nech majú aj oni foto pamiatku na svoju vandrovačku. Vlastne až teraz sme sa predstavili a to sme sa obiehali minimálne trikrát.

Ja s Natkou sme kráčali ďalej, oni počkali na zvyšok svojej partie. Dohodli sme sa, že sa snáď ešte stretneme na mieste, kde sa zložíme na noc.

Šľapali sme nádherným hrebeňom Malej Fatry, na všetky strany boli super výhľady. Na Veternom(1441, 6mn.m.) sme sa pofotili, na vlastnej koži pocítili, trefný názov kopca a putovali ďalej. Vtedy som si uvedomila, ako som šťastná, tak neuveriteľne šťastná (napriek strate miláčika mobilu). Milujem ten pocit, na nič nemyslím, vnímam voľnosť, neobmedzenosť hôr, pozerám zvyšky na miesta podo mnou, niečo nádherné.

Prišli sme na Hornú lúku(1299, 4mn.n.). Akurát sme stihli nafotiť západ slnka. Pohľad na x horizontov ožiarených zapadajúcim slnkom. Nádhera.
Bola to lúka, priliehavá svojmu menu, ideálny flek pre náš stan -naokolo plno čučoriedok. Tak sme sa tu rozhodli zakempovať. Postavili sme náš jednovrstvový stan(takže som sa modlila, aby v noci nepršalo), nahodili nočnú róbu a dobre sa napapali.

Medzičasom prišli aj maši parťáci, ktorý šli k neďalekej útulni. Na večer nás pozvali k ohňu posedieť, pokecať. Tak sme porobili trošku poriadok v stane, zobrali osvetlenie, fľaše na vodu a šli sme ich “navštíviť”. Keď sme prišli, akurát sa rozháral ohník. Peťo si čosi opekal, potom sa aj Zuzka pridala a Maťo si šošovicovú polievku varil(To len my sme žili zo sucharin, čo sme si vláčili v ruksaku).

Bol to krásny večer. Veľa sa narozprávalo, nasmialo , Maťo robil astronomickú prednášku, lebo bolo nádherne vidieť hviezdy. Pre mňa je vždy veľký zážitok, keď mám možnosť vidieť hviezdnu oblohu, lebo u nás doma, je široko ďaleko najžiarivejšia hviezda Aupark.
Zohrievali sme sa pri ohníku, kecali, bolo to super, ale ja som mala vtedy divnú pocit. Zase som držala hubu, čumela do ohňa. Asi každý pozná ten pohľad doblba. Ani neviem, nad čím som vtedy rozmýšľala. Taká mikrodepka, neviete kedy príde a ani kedy odíde.
Podebatili sme o zajtrajšej trase, dúfali, že sa ešte dáko zladíme, pôjdeme spolu.

Okolo polnoci sme to zabalili, ja so sesterkou sme šli po vodu, rozlúčili sme sa, a šli sme sa poriadne vyspať po psychicky a fyzicky náročnom dni. Cestou k stanu som sa ťahala z nohy na nohu -znak divnej nálady.

Ležím už v stane, zakuklená v spacáku, s čeloukou na hlave, nech vidím, čo píšem. Naokolo brutálne fúka. Teraz som šťastná, že som dala na Natkinu radu, a nestavali sme stan, tak aby sme ráno mali pekný výhľad, ale radšej v zavetrí jedinej osamotenej skupinke kríčkov. Aspoň bolo aké také závetrie. Napriek hnusnému vetru mi vôbec nebola zima.
Ako tu ležím, stále mám divne smutnú náladu. Zvláštne, skôr by som povedala, že budem šťastná ako blcha. Ale nie som.

Momentálne tu nad tým už zaspávam, robím čiary v polovici slova, keď zaspím. Je to tu samá čiara. Pripomína mi to zošit z doučka chémie, kde som bežne zaspala v polovici vzorca a následne čiara cez celý zošit. Ja sa teda odoberám hajať. Dúfam, že sa aspoň ako tak vyspím, lebo tu ležíme trošku v bojových podmienkach. Batohy pri nohách, nemôžem sa poriadne vystrieť. Kebyže vonku tak odporne nefučí, šla by som aj mimo stanu spať, ale nechcem riskovať, že ma niekde odfúkne. Už mi viečka klipkajú, tak sa odoberám do ríše snov. Dobrú noc.


Toto je opis iba prvého dňa, ale už som dosť unavená z lúštenia toho škrabopisu, tak pokračovanie bude nabudúce.

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu