Po dlhom čase opäť pripisujem teraz už poslednú časť našej hrebeňovky. Je skúškové, ale mne sa už nechce učiť. Je zima, konečne je aj v Bratislave sneh, ale ja som chorá a aj tak nemôžem ísť von. Tak som sa zrealizovala aspoň týmto spôsobom. Dnes opäť s interpunkciou, keďže mi už pár ľudí povedalo, že by sa ju patrilo používať.


7.9.2008
Je 13:15 a ja sedím so sesterkou vo Vrútkach na stanici a čakáme na vlak. Tak som sa rozhodla spríjemniť si čakanie písaním zážitkov, ale veľmi rýchlo som bola nútená to vzdať kvôli príchodu vlaku.
 
Teraz je 9:30 8.9.2008, sedím u rodiny v Starej Ľubovni a konečne sa dostávam k serióznemu písaniu.
 
Je večer 6.9. a ja s Natkou sa rozvaľujem na karimatkách vo Fačkovskom sedle hneď vedľa cesty. Medzičasom sa už dávno zotmelo. Dočítali sme noviny pri svetle nasej jedinej čelovky a popritom počúvali naše super radijko.
 
Ani neviem o ktorej sme sa to konečne pobrali hľadať dáky flek na postavenie stanu. Moje plány vyštverať sa hore na zjazdovku, aby sme mali ráno pekný výhľad na východ slnka mi žiaľ neprešli, tak sme hľadali v nižšie položených miestach. Sesterka vyhliadal celkom zaujímavé miesto, kde to vyzeralo relatívne rovno, takže by sme sa neprebudili ráno úplne zošmyknuté na spodku stanu. Malo to len jeden háčik - asi to bol súkromný pozemok. Tak sme plot preliezli späť a zamierili do stredu zjazdovky. V krátkom čase sme našli aspoň pár metrov štvorcových, bez kravským lajen (teda aspoň v tej tme sme si to mysleli - ráno to úž vyzeralo trošku inak), kde sme postavili náš stan. Vytiahli sme karimatky a rýchlo vhupli do spacáku. Po skúsenostiach z minulej noci, ako sme sa tlačili v našom mini stane aj s dvoma obrovskými batohmi pri nohách, rozhodla som sa prespať pod holým nebom. Bola jasná, relatívne teplá noc. Zababušila som sa do spacáku a pozorovala nočnú oblohu.
 
Ráno som sa prebudila na šuchotanie okolo. Bola ešte tma, krásne som videla hviezdy nado mnou. Mala som pocit, že šuchot sa približuje. Chytá ma nepríjemný pocit - buď dáky človek alebo medveď. Viem, možno trošku absurdné, ale ranná paranoja zapracovala. Opantáva ma nervozita. Čo robiť? Asi naj bude, keď sa pozriem, čo to šramotí. Zdvihnem hlavu a po mojom ľavom boku vidím náš stan a v ňom sesterku s čeloukou na hlave ako tlačí suchár s nutelou do hlavy. Spoločne sme sa zasmiali, mne pri tom padol kameň zo srdca, že ma nejde žiaden medveď zožrať. Natka omrkla mobil. Bolo čosi po piatej. Pred nami sa črtala krásna silueta hrebeňa s Kľakom(ktorý sa nám nezdal až taký krásny ako v skutočnosti je), spoza ktorého čoskoro vyjde slnko. Bolo príjemné teplé ráno, až neuveriteľne teplé na to že je september. Ani rosa nepadla – vraj predzvesť zlého počasie. Počkali sme do brieždenia a pomaly sa začali baliť. Najedli sme sa - sardinky s poslednými zvyškami suchárov – hotová hostina. Pofotili sme čosi a hurá ďalej. Aj keď už v tom nebolo toľko nadšenia – únava robí svoje. Cestou sme prejednávali dnešnú trasu. Pôvodne sme mali v pláne ísť do Čičmán, ktoré boli také tri hodinky šľapania, ale zase mi rezignovala parťáčka. Deň pred naším odchodom prešla na bajku po kopcoch xyz kilometrov, tak nebola úplne fit. Tak som sa ju ani veľmi nesnažila prehovárať, radšej sme šli rovno omrknúť, ako chodia busy do Žiliny. Chvíľu nám trvalo, kým sme sa zorientovali v tých cestovných poriadkoch, ale nakoniec sme vydedukovali, že by nám mal ísť autobus asi o hodinu. Ani jednej sa nám tu nechcelo len tak hodinu čakať, tak sme sa rozhodli stopovať. Vytrhala som jednu dvojstranu so svojho denníčka a napísala tam ZA, pekne vyfarbila, aby to aj zdiaľky bolo čitateľné. Ok, papier so ZA sem mali, flek na stopovanie tiež, tak už len niekoho stopnúť. Hovorím si, však snáď niekto zastaví, keď uvidí dve mladé baby. Ale v skutočnosti trvalo hodnú chvíľu, kým sme konečne niekoho stopli.. Aj stávku o pivo som prehrala. Aj napriek tomu, že nám nikto nechcel zastaviť, bola veselá nálada. Hralo nám naše rádijko na ručný pohon, sesterka sa zahrala s našou ceduľkou na mažoretku a tak čas plynul a nikto nezastavoval. Pri každom prichádzajúcom aute sme nahodili úsmev, ale veľmi rýchlo nás to omrzelo. (Zvláštne, že na Muráni som stopla hneď prvý dopravný prostriedok – ale to bolo za iných podmienok.) Už som chytala mierne nervy, keď chodilo naokolo množstvo áut a nikto nezastavil. Nakoniec sa predsa len na nás šťastie usmialo (Abolo to skôr, ako šiel autobus!). Zastavil nám mladý chalan, tak 27-28 ročný, vysoký, sympoš. Naložili sme ruksaky do kufra, sadli do auta a vyrazili smer Žilina. Cestou sme pokecali. On mal namierené ku priateľke do Čadce, Žilinu mal po ceste, tak nás zobral so sebou. Milý človek, taký otvorený, priateľský. Ešte nás aj na svoj ranč pozval, na ktorý by sme aj radi išli, kebyže si pamätáme, kde je. Viem len to, že niekde v okolí Zlatých Moraviec. Dokonca nás zaviezol rovno pred stanicu. Tomu sa hovorí luxus! Rozlúčili sme sa, on pokračoval ďalej do Čadce a my sme sa vydali smer kostol, či náhodou nestíhame nejakú omšu. Nezadarilo sa, tak sme zbehli dole na námestie, kde akurát štartoval cyklistický pretek okolo Slovenska – záverečná etapa. Natka hneď volala dvom kamošom cyklistom, či sa tu náhodou niekde nepotulujú. Ale ani jeden tam nebol, keďže na danú súťaž bolo teba splniť limity. Obaja boli niekde v Bardejove na inej súťaži. Nikde žiaden známy, tak sme zbehli na stanicu kúpiť lístky a mrknúť, kedy nám ide vlak. Potom sme skočili do Tesca niečo pod zub nakúpiť, keďže naše zásoby sa limitne blížili k nule. Konečne máme čo jesť! Nakoľko sme nemali čo robiť do odchodu vlaku, zašli sme ešte na jedno pifko - to čo som prehrala, takže som pozývala. Odtiaľ sme išli na stanicu, kde sme mali ešte 30 minút do odchodu vlaku.
 
Sedíme na stanici, kecáme, keď si zrazu Natka spomenie na môj mobil-ešte som ho nehľadala (Nádej umiera posledná. Človek nikdy nevie, možno sa ešte nájde - mala som par tipov, kde hľadať). Ja som zase chytila stresy, nechala Natke ruksak a vybehnem pred stanicu, pozerám dookola, ako sa dostanem najkratšie na busovú zastávku a ku krčme, kde sme predtým sedeli. Vtedy mi trkne, že mobil som stratila vo Vrútkach a ja stojím na pred vlakovou stanicou v Žiline. Tak sa vrátim k Natke, cela vysmiata a pobvená vlastnou hlúposťou (ale aspoň sme sa mali zase na čom zasmiať). Vyberieme nožík a začneme krájať melón, čo sme si v Tescu kúpili. Všetci naokolo po nás čumeli ako sa napchávame červeným melónom – určite závideli.
 
Konečne príde vlak. Nastúpime, celé natešené, že máme IC vagóny. Máme šťastie, môžeme sa rozťahovať v celom kupé. Žiaľ si nestihneme dokonale vychutnať tento luxus, keďže musíme hneď vo Vrútkach vystúpiť a ja idem skúsiť pohľadať môj stratený mobil(už sa tam asi nehodí ten prívlastok môj, ale stále som v kútiku duše dúfala, že by sa mohol nájsť). Natke sa nechcelo so mnou behať po meste, tak som jej nechala svoj ruksak. Vezmem si jej mobil, aby som sa mohla prezvoniť a vydávam sa hľadať stratený poklad. Skúšam sa prezvoniť a nič, bol vybitý alebo vypnutý. Omrkla som autobusovú zastávku, na ktorej sme nastupovali, bola som v krčme, kde sme predtým sedeli – nič (Keď sa teraz na to pozerám, asi bolo dosť naivné dúfať, že ho ešte niekde nájdem. Asi som veľmi chcela nájsť ten mobil.) Medzičasom mi mama volala, že hovorila s vodičom autobusu. Bol sa pozrieť v buse na miesto, kde sme sedeli, ona prezváňala a vraj ho nenašiel. Takže moje nádeje, že nájdem svoj mobil definitívne vyhasli. Nie veľmi veselo som sa vrátila k Natke na stanicu. Hodinu a pól sme si počkali na vlak. Čakanie sme si opäť spríjemňovali rádiom, čítaním našich x dní starých novín a ja som si aj trošku pospala.
 
Keď prišiel vlak, celé happy sme sa doň nasáčkovali. Po úpenlivom hľadaní dvoch voľných miest sa nám konečne podarilo usadiť sa. Pokecali sme tetuškami, čo cestovali s nami. Pýtali sa, či sem basketbalistky. Obe bývalé. Popravde sa ma to asi nikto takto nikdy nespýtal (teraz to bude asi vďaka sesterkinými 184 cm). Potom sem si pospali, prípadne čítali. Natka cestou volala s mamou, či po nás neskočí do Popradu - bola Tatrách, ale mala by to vraj dosť veľkú zachádzku. Tak nám nič iné neostávalo, ako cestovať domov (Ako pre koho. Pre niekoho na návštevu.) vláčikom, tzv. Ančou, v ktorej bolo hnusne telpo, mrtne veľa ľudí a vďaka bohu v našom vozni žiaden cigán.(Nie som rasista, ale kto mal tú česť cestovať týmto smerom, vie, prečo som sa tak vytešovala.) Cestovalo s nami pofidérne veľa (na to, že bola nedeľa) decák, ktoré vyzerali tak na dvanásť, baby boli príšerne zmachlené, div že im omietka z ksichtu neopadávala.
Časom sa nám uvoľnili aj fleky na sedenie, tak sme sa uvelebili, porozťahovali na x sedadiel. Malo to jedinú chybičku krásy - bolo tam odporne teplo a tetky za nami odmietali vetrať. Ťapy jedny! Mala som sto chutí im čosi povedať, ale aj tak by to asi nikam neviedlo, tak som to vzdala skôr, ako som sa k niečomu vzmohla.
 
16:18 sme šťastne, živé a zdravé skončili s aute mojej krstnej a viezli sme sa k Nakte domov.
 
 
Tu končí moje rozprávanie. Pri mnohých zážitkoch sa ťažko hľadali slová, ťažko sa to opisuje. To proste treba zažiť! A niečo takéto zažijem len s Natkou, skvela parťáčka.
 
Ak to mám celkovo zhodnotiť-skvelé počasie, nádherná príroda. Spoznali sme super ľudí (S jedným sme v kontakte dodnes, keďže vysvitlo, že je viacmenej môj “sused”) a zažili plno srandy, zážitky na celý život. Bolo veselo aj smutno, miestami dosť nanervy – adrenalínové hľadanie našeho jediného mobilu. Všetko dopadlo šťastne až na môj stratený mobil. Môj miláčik, s ktorým som spávala, všade nosila so sebou, zneužívala ho ako MP3 prehrávač, rádio, foťák. Bol to proste môj parťák na cesty. Takže si dáme minútku ticha na jeho pamiatku.
 
1s…………………………………………………………………………………………………...60s
 
 
Ešte na záver, par časových údajov, čo si sesterka pospomínala, nech to tu mám kompletné.
 
1.deň (5.9.2008)
Strečno 13:30 (5.9.2008)
Minčol 16:00
Horná Lúka 19:30 sme sa už rozťahovali v stane
 
2.deň (6.9.2008)
Horná Lúka 7:55
Hlinická Kýčera 10:55
Skalky 12:45
Vríčanské sedlo – Skalky – Vríčanské sedlo – Kľak – Fačkovské sedlo 19:00
 
Tieto dni ma presvedčili o tom, že náhody neexitujú, niečo sa stratí, iné sa nájde. Niektorých ľudí v živote stretneme, prejdeme bez povšimnutia, s inými pokecáme a tiež ideme ďalej. Ale sú ľudia, ktorý náhodne ovplyvnia možno budúci celý život.
 
S týmto sa s vami lúčim.
 
 

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár