Čítam si správy, hmm vražda sem, vražda tam, ďalší podnik prepúšťa stvoky ľudí v chudobnom okrese, babke už po štvrtý krát ukradli z pivnice päťdesiat litrový sud kyslej kapusty (reported by Ruslana Kurilcova) ..a aj strúhanku chudere starej ukradli no ja by som tím cigáňom všetkých psov z udiarne zhabal.
Pritom rozmýšľam otom, koľko ľudí na svete v tejto sekunde (22:04:43) prežíva nejakú ťažkú traumu, koľko ich skončilo na pitevnom stole, koľko ich sedí na záchode v kŕčoch, koľkých vyhodili z ich bytov na ulicu pre nesplatenú splátku, koľkých serie Windows alebo proste len otom koľko ich má horšiu náladu odo mňa. Zhodol som sa ja, že aspoň zo tri miliardy ich bude, tých ktorým ide o život alebo niečo tomu podobné. Takže tým pádom som dospel ku konečnému záveru, že moje problémy niesú existenčné ale iba čisto chronické, vyplývajúce z haldy nedokonalostí mojej nestabilnej povahy a preto by som mal teoreticky vyskakovať od radosti že sa v tejto chvíli nenachádzam v lietadle plnom nasmrť vystrašených ľuďí mieriacim kurz WTC. Takýto pasažier ktoré mu ostáva pár minút života by asi lámal rukami nad ťažkou psychickou ujmou babky z východu SR, ktorej špajzu si cigáni premenili na sociálny supermarket.
Napriek tomu že po týchto tmavých, pochmúrnych dňoch vykuklo slnko v plnej paráde spod oblakov, neprinieslo mi to nijakú radosť ako som čakal. Prečo sa netešiť z krásneho dňa? Ono ten deň môže byť pekný z hľadiska meteorologického, no oto väčšie mám výčitky že som ho zabil niekde sám doma a nevykonal nič prospešného, z čoho by som mal radosť. Zato v opačnom prípade je tá radosť mnohonásobne znásobená a spomienky na taký pekný deň ma vždy vedia aspoň trochu povzbudiť v temnej nálade.
V sychravom počasí mi ani príliš neprekáža niekoľkohodinové sedenie za príjmačom televíznym alebo počítačovím, jednoducho vtedy nemám pocit že zabíjam čas. A aj si môžem cez výkend pospať pekne až kým ma nezobudí hukot ventilátora odsávajúci výpary z varenia nedeľného obeda. Hoci som sa zobudím o ôsmej, nemám nijakú motiváciu ktorá vy ma vyhnala z postele pred jedenástou, ajkeď len bezmyšlienkovite ležím, vychutnávam si telesné teplo ktoré som si aj sám vyprodukoval.
Keď tu zrazu, akoby ten signál ani neprišiel z môjho mozgu, odvrhnem prikrývku a sadnem si na okraj postele. Zaleje ma vlna chladu, aĺe tá o chviľu pominie keď si zvyknem na izbovú teplotu. Popritom cíťim vybrácie krokov členov rodiny ktorí sú na nohách od skorého rána. Urobím neodkladné rozhodnutie, otvorím dvere, zamierim ´vedľa do kúpelne kde si vyčistím zuby. Sadnem si do kresla lokalizovanom pred tv, mama sa ma spýta či chcem volské oko alebo chlieb. Tento víkedn som už prežil. Bolo to pred týždňom, dvoma, aj troma. Skoro navlas rovnaký suchý, nudný víkend...
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
themouse
29. 5.mája 2013 22:38
cooooooooooooll
Napíš svoj komentár