Najhorší ale zároveň aj najlepší a najkrajší deň v mojom živote

Každý týždeň som sa vždy tešila na štvrtok lebo som bola v tom, že je stred týždňa na druhý deň posledný deň v týždni v škole. Lenže tento štvrtok bol najhorší v mojom živote. Ráno s pocitom vstala som, že dnes len jedna jedina hodina v škole a potom domov. Potom rovno do horúcich pekiel. Deň kedy som musela odprevadiť brata, ktorý večer odlietal. Ten deň bol celý upršaní ale zároveň najviac upršaní mojími slzami. Nastala chvíla od lúčenia a ja som sa sním nedokázala rozlúčiť hlavou mi prešli myšlienky- čo ak ho dnes vidím posledný krát, čo ak ho držím v náruči naposledy, čo ak sa mi už nikdy nevráti, čo ak… a tak to išlo dookola.
Najhoršia chvíla bola zamnou ten deň som nechela nič iné len oddísť niekde ďaleko sama kde by som bola len ja a ticho. Keď sme prišli domov tak hneď do čierneho a na pohreb ja som už nechcela nič proste smútok bol stale somnou celý čas.

Po pohrebe cesta domov chcela som v tom momente byť len s jednou osobou s ktorou by mi bolo dobre. Lenže čo keď bol tak ďaleko ale stale som mala pociť, že je somnou aspoň v myšlienkách. Prišla som domov vyzliekla z čierneho a v tom mi zvonil mobil neznáme. Pozriem na displej a neznáme číslo nechcela som zdvihnúť ale niečo ma vo vnútri nútilo aby som to zdvihla. Nakoniec vyhralo v nútro a nie ja.

Zdvihla som a v mobil sa ozval. Áno bol to ten človek, ktorého som vten deň chcela počuť, ktorého som chcela mať pri sebe. Neverila som, že je to myslela som si, že je to len sen. Ale nie bola to realita čistá krásna realita. Somňa nevišlo takmer nič jedine ahoj. Ako som mu povedala ahoj hneď som sa rozplakala. On hneď začal vyzvedať že čo sa stalo prečo sa tak trápi prečo plačem. Pýtal sa ma či on spravil nejakú chybu, že či je zle, že zavolal. Potom somňa vyšlo, že nič nieje zlé, že ja som len šťastná, že zavolal, že to akurát teraz potrebujem ho počuť. Vtedy sa ma spýtal, že či sa môžme zajtra stretnúť v škole somňa vyšlo len áno a vypla som ho.

Piatok: Ráno som ho už celá netrpezlivá čakala. Hlavou mi išlo len to- pride?, nepríde?, oklamal ma?, neoklamal?. Nevedela som čo robiť ale predsa som ho počkala. Znova som sa rozplakala lebo mi chýbal brat. Vtom ma len niekto chytil a povedal : prosím ťa neplač, nevieš si ani predstaviť ako mu tým ubližuješ. Stál tam jeho kamarát. Ja som pozrela naňho a nesmelo som sa ho opýtala kde je. A on mi len povedal je tu, ale nemôže san a teba pozerať, keď plačeš lebo on plače s tebou. Vtedy som zistila, že je človek, ktorému na mne záleži.

Hneď som prestala plakať. A išla som s jeho kamarátom za ním on sedel za dverami na schodoch jeho uplakané oči znamenali premňa veľa. Poprosila som jeho kamaráta, že či nás môže nechať osamote. On odišiel. Bola som sním sama ako som vždy chcela. Náš rozhovor bol plný sĺz a takmer vôbec sme sa nerozprávali. Po dlhej chvíľke sa ma opýtal, že prečo som bola včera taka uplakaná prečo som sa sním nedokázala rozprávať. Keď som mu to povedala, tak som sa silno rozplakala. A hlava mi padla na ruky, ktoré som mala položené na nohách. Vtedy mi zdvihol hlavu a krásny úsmevom mi povedal, že po čase ma to všetko prejde. Len nech som sním, že on mi pomôže sa dostať aj s tej najhoršej debky, ktorú by som kedy mala. Jeho slová zneli tak presvedčivo krásne. Prišiel čas hodiny vtedy sme sa museli rozlúčiť lebo on mal celý deň prax a ja normálne školu. Povedal mi nech ho po škole počkám na prízemý, že chce aby sme boli ešte chvíľku spolu nakoľko pôjde víkend.

Predsa som sa dočkala odbila posledná hodina a ja som nevedela čo mám robiť. Celá nervózna som zišla dole kde som ho čakala. Odrazu prišiel chytil ma zaruku a povedal mi. Teraz poď odídeme spolu preč zo školy ako nikdy inokedy možno to bude naposledy kedy nám bude tak dobre. Nechápala som čo tým myslí, ale verila som, že vždy budem sním a znikým iným len a len sním. Prišiel čas odlúčenie. Čas kedy budem odneho tak strašne ďaleko bez toho aby som ho počula videla. Prišlo k tomu kedy mal už nastúpiť do autobusu ja som ho pustila, ale v tom sa otočil chytil za ruku dal mi pusu na čele a povedal mi : láska dúfam, že táto chvíla bude prenás nezabudnuteľná. Dúfam, že budeme môcť byť spolu navždy.

Pustil ma a nastúpil do autobusu. Počkala som pokým si sadne. V tom prišla moja najlepšia kamarátka, ktorá bola somnou v tej chvíli kedy mi naposledy v ten týždeň zakýval a poslal nadherný bozk. Ja som mu bozk poslala naspať jeho bozk som si navždy priložila k môjmu srdcu. Tom momente sa namňa tak krásne usmial. A odišiel. Kamarátka nevedela kto to je. Nevedela prečo spravil čo spravil. Keď som jej povedala všetko čo sa stalo tak bola strašne rada, že je tu konečne niekto, ským budem môcť byť NAVŽDY ŠŤASTNÁ!!!!!

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu