- Slečna? (fakt by ma mohol volať inak)
- A Áno? - ledva som zo seba dostala slovíčko pomedzi suché a popraskané ústa.
- Môžem sa vás opýtať na meno?
- Ja...Elizabeth..
- Ďakujem, je vám lepšie? - načo sa to pýta? vyzerám snáď tak?
- Myslím, že hej - zaklamala som
- Tak fajn - otočil sa a odišiel.
Zostala som tam polosede s otvorenými ústami a s miliónmi otázok na perách. Kde to som? Prečo sa o mňa nikto nezaujíma? Prečo mi nič nedáva zmysel? Prečo vôbec žijem? Mali mi dať nejakú skapínaciu tabletku a bol by pokoj. Prečo to tak nerobia? Je predsa vojna, bola by som do počtu.
Až vtedy som si všimla, že ležím na tej mriežkovanej posteli, aké bývajú v nemocniciach a okolo, teda v celej miestnosti či čo to bolo, je veľa ľudí, ktorí ochkali alebo sa tvárili asi ako ja, bolestne, nechápavo, nezúčastnene. Niektorých som žiaľ poznala a niektorých by som možno poznala, keby nemali také početné zranenia, alebo obväzy všade kde sa dalo.
Ja som mala obväz len na ľavej ruke a objavila som si pár modrín. Prečo sa cítim ako keby som bola pred smrťou? Už som ako hypochonder, asi som tomu vojakovi ani neklamala. Keď som uvidela to utrpenie okolo seba, tých nevinných ľudí a naokolo nieje žiadny doktor či sestra. A ja si tu sedím a pritom mi nič nie je, len obsadzujem voľnú posteľ. Je mi zo seba nanič. Bude treba preskúmať situáciu. Šťastná, že konečne ma zamestná niečo, pričom zabudnem na vlastne utrpenie, to vnútri, to že si uvedomujem, že moji milovaní možno nebudú ani poriadne pochovaní. Dobre idem sa dať radšej do práce.
Vstala som horko ťažko z postele. A dala som sa od kraja toho bieleho stanu, v ktorom sme boli, na obhliadku ranených. Zem bola zablatená a zvonku bolo počuť hluk.
Všetko som si prestala všímať a upriamila som sa na pacientov. Na začiatku bol nejaký deduško, tuším, že bol pred smrťou už pred zraneniami, mal slzy v očiach a v rukách zvieral šatku. Takú ako nosia babičky, ako aj moja babička Domyslela som si , čo sa mu asi stalo.
Vedľa neho bolo asi osemročné dieťa, chlapec. Chápete to? Dieťa! Načahujúce ku mne ruky a púliace na mňa oči, pričom mi to trhá srdce. Fakt som chcela nájsť niekoho, komu treba naozaj pomôcť, ale keď z tohto sa vyberať nedá.
No problém nastal, keď som nemohla odtrhnúť oči od neho. Takto už asi nepomôžem nikomu inému. Sakra.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár