- Podáva sa obéééééd!! - ozval sa prenikavý hlas pri jednom z bielych stanov. Koľko len už ja mám šťastia, jeden by nebol povedal. Možno sa to dá nazvať zhoda náhod, premýšľala som. Dotackala som sa k stanu kde sa hemžilo dosť ľudí a uvidela som tam moju známu, tú sestričku myslím. Podišla som k nej a opýtala som sa:
- Už je zajtra? - hodila som na ňu smutné očko. Ona sa usmiala a odvetila:
- Keď sa naješ, tak už bude - Hneď mi bola sympatickejšia.
Išla som sa teda hneď najesť. Teda ak sa tá poživeň dá nazvať jedlom, ktoré ľudia roznášali aj pacientom. Prvým chodom bola repová polievka, v ktorej plávali asi dva kúsky zemiačika a zvyšok bo len repový vývar. Druhým chodom bolo len opečené mäso z nejakej konzervy. Všetko v malých porciách, z ktorých sa nikto nemohol poriadne najesť, ale aspoň na hlad som mohla zabudnúť. Už spokojnejšia som sa vrátila za sestričkou, ktorá na mňa očividne už predtým myslela.
- Viem čo by si mohla robiť - s nádejou sa na mňa pozrela - vidím, že si ochotná a máš naozaj úprimnú tvár. Bola by som rada, keby si kŕmila pacientov, mnohí na to nemajú nervy a ja zase čas. Dúfam však, že na to budeš mať žalúdok, pretože tí pacienti, ktorí sa nevedia najesť zväčša nemajú ľahkú diagnózu. Dúfam, že ma chápeš.
- Pravdaže - začala som sa cítiť dôležitejšia a šťastná, že budem mať kontakt s ľudmi, teraz naozaj potrebujem komunikáciu - ja....budem rada - dodala som.
- Inak, hovor mi Emma, myslím, že nie som až tak stará - zase ten úsmev
- Nie , to asi nie. Ja som Elizabeth, Liz, teší ma - a úsmev som opätovala.
Človek by sa úsmevom nemal brániť, podľa mňa je to tá najkrajšia komunikácia medzi ľuďmi a v ťažkých časoch pomáha liečiť srdiečka.
To moje sa však práve otriasalo v búrke, pretože som uvidela Tobiasa ako podopiera Abbie a s úsmevom sa na ňu pozerá jeho bledosivými očami.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
1ivanushka1
16. 9.sept. 2010 21:00
super ďalší diel si prosím
2
Ja si to všetko živo predstavujem aj to že som tam nevyliečiteľne chorý ako pacient.
A pôsobí to na mna všetko autosugestívne depresívne. Ja lekárom by som alebo sestričkou
ani opatrovateľom by som nemohol byť. Sám na sebe znesiem akú koľvek bolesť a vydržím ju!
Ale keď to vidím alebo počujem o druhom? Tak ma všetko viac bolí ako toho pacienta!
Tak takéto články nehnevaj sa ani nebudem hodnotiť! Vidieť že blog je dobre napísaný
keď vzbudzuje vo mne také pocity ale " No koment"
A pôsobí to na mna všetko autosugestívne depresívne. Ja lekárom by som alebo sestričkou
ani opatrovateľom by som nemohol byť. Sám na sebe znesiem akú koľvek bolesť a vydržím ju!
Ale keď to vidím alebo počujem o druhom? Tak ma všetko viac bolí ako toho pacienta!
Tak takéto články nehnevaj sa ani nebudem hodnotiť! Vidieť že blog je dobre napísaný
keď vzbudzuje vo mne také pocity ale " No koment"
Napíš svoj komentár