Je začiatok prázdnin,a ja ležím doma,pred počítačom,a nemám čo robiť.O chvíľu mi príde sms-ka.Kto je to?Ach...Povzdychla som si,a otvorila správu.Sentaro!Nadšene som si s ním začala písať,a došlo to až k otázke,či nejdem von.Samozrejme bez váhania som napísala,že hej.Tak sme teda išli.Tipické stretnutie na cintoríne.Sadla som si na lavičku a čakala som,pokiaľ Sentaro dojde.Popri tom som rozmíšľala.Čo mám robiť?Ako sa mám tváriť?Nevedela som preto,lebo mňa nemá veľa ľudí rado.Môj spôsob života je melancholický.Za tolˇko rokov,čo som už toho dosť videla som začala nenávidieť všetko okolo seba.Okrem neho...Beriem ho úplne inak.Auž ide...Sentaro.
Hitsu:Nazdar!
Sen:Ahoj!
Povedal to ako vždy.S tým milým úsmevom.Ja som len hodila zrak niekam inam,a po chvíli som sa opýtala typickú otázku.
Hitsu:Kam pôjdeme?
Sen:Kam chceš.
Ja som chvíľu rozmíšľala,ale nič ma nenapadlo.Tak som sa len zdvihla z lavičky,a išla som sa zvaliť do trávy.
Sen:Hm?
Hitsu:Tu.Tu chcem byť.Chcem si prečistiť mysel,a myslieť iba na to,aké by bolo byť oblakom.Ktorý si len tak letí po oblohe.Alebo nejakou rastlinkou,ktorá každý deň krásne žiari niekde na lúke.
Toto bolo veľmi ťažké pre mňa.Povedať niečo také,to chce veľa odvahy.Neviem prečo.Možno si niekto bude myslieť že je to nič.Ale pre mňa je to naozaj veľa.Sentaro si ľahol vedľa mňa.
Sen:To bolo pekne povedané.
Hitsu:Ále...Veď aj tak som iba...
Sen:Čo?
Hitsu:Ale nič.
Sen:Nie!Dopovedz to!
Hitsu:Nozaj nič.
Sen:Ach.Toto milujem!Niečo začneš,a potom to necháš tak.
Hitsu repáč...
Otočila som sa a znovu som pozerala na oblohu.Nechcela som to dopovedať preto,lebo mi to vhŕňa slzy do očí.A nechcem aby sa Sentaro kôli mne trápil.Možno som pre neho milý,šťastný človiečik.Ale v skutočnosti niesom nič,len kopa smútku.Snažím sa to skryť hlavne pred ním.
Takto sme tam preležali celý deň.Potom ma niečo napadlo.
Hitsu očuj,Sen...Dnes má byť mesiac najbližšie k zemi.Mohli...Mohli by sme sa na neho pozrieť?
Sen:Jasné!Veď dnes toho aj tak nemám veľa na ''práci''.
Hitsu:No...Ja hej...Ale kôli tomuto urobím výnimku.
Sen obre teda.Ako vždy,na našom mieste.O.K.?
Hitsu .K....
Rozlúčili sme sa ako vždy,objatím.Ja som ho však neobjala.Tvárila som sa,že si šmátram vo vrecku,a niečo si vyberám.Ale ja som len
nevedela čo mám spraviť.Nikdy som niečo takéto necítila...Divný pocit v srdci,a v celej mojej hrudi.Neviem čo to je...
Prišla som domov.Prvé,čo počujem,je kde si bola,s kým si bola a čo si robila.Už to úplne ignorujem.Sadnem si za môj stolík,píšem,kreslím,čítam...O chvíľu už počujem ako sa mama s ocom hádajú,tak si dám slúchatka.Aby som to nemusela počuť.Nevedia o mne kto som.Veď sú to vlastne ani neni moji rodičia.Ja už som sa len tešila na chvíľu,kedy budem zase so Sentarom.Je jediný ''človek'',ktorému môžem naozaj veriť.
Je pár minút pred dvanástou,a ja som práve doletela na samý vrchol kostola.Stretávame sa pri soche anjela,ktorému už niekto odťal hlavu.Už ho vidím.Hm...Nevidela som ho len chvílu,ale som taká šťastná,že ho vidím zase...
Sen:Tak som tu.
Hitsu:Hh.Nemôžem sa dočkať!Poďme na tú lúku čo je tam!Z tade bude pekný výhľad.
Sen:Hm.Máš pravdu.Tak poďme.
Išli sme teda na lúku.A keď hovorím išli,myslím tým leteli.Moje krídla sú naozaj pekné.S čiernymi pierkami,občas sa nájdu sj strieborné.Myslím,že aj sentarovi sa páčia.
Hitsu:Jé!Ten je nádherný!
Sen:Však?
Hitsu:Krásne svieti...Aje taký veľký!A...A...Proste milujem mesiac.
Sen:Ja tiež.
Bola som taká nadšená.Vždy chcem utiecť niekam preč z tohto skazeného sveta,a toto je ono.Toto je to miesto,kde sa môžem pred všetkým skryť.
Sen:Hitsu?...
Hitsu:Hm?
Ďalej som sa pozerala na mesiac.Ale zrazu...Čo...Čo to je...?
Už zasesom to cítila.Ten akoby bolestivý pocit v srdci.Ale tento krát to nebolo kôli obímaniu.Sentaro ma chytil za ruku.
Hitsu:Se...Ja...
Sen:Čo?
Dala som svoju ruku preč,a zahľadela som sa do zeme.
Sen:Č-čo?
Hitsuji repáč!J-ja...Vôbec neviem...Vôbec neviem čo.Som zmetená.A...A...Ešte aj ten divný pocit...
Sen:Aký?
Hitsu:Ja...Musím ísť...Naozaj.Ja...AHOJ!
A odletela som od tiaľ ako raketa.Keď už som prišla domv,len som sa hodila do postele,a premýšľala som.Čo mám robiť?Už to nemôžem udržať.Začala som plakať.
Hitsu:Čo je to?!Čo je to za pocit?!Nenávidím to!
Zrazu mi to došlo.
Hitsu:Nie...Nie to nemôže byť to...Nie!Nenávidím tú vec!L...Lá...Ani to nedokážem vysloviť!
Nštvalo ma to!Tak som s zobrala,a išla som DOMOV.K nám.Do sveta démonov.Je tu naozaj veľmi teplo.Preto mi je vo svete ľudí vždy tak zima.Náš svet je rozdelený na viac častí.Jedna sú dobrý démoni,alebo ak chcete anjeli,druhá sú zlý démoni a tretia sú neutrálny.K nim ja patrím.Nám velí BOSS.Nikto nevie jeho meno tak ho tak voláme.Je naozaj úžasný!Aj keď je chlap,strašne rád nosí kimono.Haha.Ale mám ho rada.Je mi ako druhý otec.Sadla som si do veľkej saténovej sedačky,čo je v hlavnej ''sále'' a sledovala som ako dnu prilietavajú motýle.Zrazu ma niekto chytil za plece.Bol to boss.
Hitsuji:Čo?
Boss:Čo sa s tebou deje?Si akási divná!
Hitsuji:Hm?Som v poriadku!
Boss:Nie nie si!vidím ti to na očiach.Tak,povedz mi to!
Hitsu:Ja...asi...no...Ja neviem!
Boss:Čo?Čo nevieš?
Hitsu ivný pocit.Tu.
Ukázala som mu presne.Srdce a ...Proste som sa cítila naozaj zvláštne.
Boss:Áno.Presne viem čo sa deje.
Hitsu:Hm?
Boss:Je to láska.Priznávaš si konečne,že ťa má niekto rád.
Hitsu:Nie!!Nie!Nie!
Boss:Som rád.
Hiitsu:???!?!
Ostala som bez slova stáť na mieste,a hlavou mi behali myšlienky ako:Nozaj?...Alebo...Bojím sa!Ach...
Boss:Tu máš.
Hitsu:Čo je to?
Boss:Tvoj zoznam predsa.
Hitsu:Un...A-aha.Dobre.
Tak,pozrime sa, čo to tu máme.Hmm...Samí starci...A...A?!Se...SENTARO?!?!?
(dodržím zachovanie napínavého pokračovania.takže...pokračovanie na budúce,to bo continued,tsuzuku)
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
hitsu
1. 9.sept. 2011 00:49
mojeee!o mneeee!
2
ááááá..... to je súúper Už sa teším na druhú časť Nech skončí akokoľvek, stále ťa budem mať rád (A PRIZNAJ SI TO !
Napíš svoj komentár