ľudská faloš nepozná hraníc

Už som si pomaly zvykla, že za hocičo, čo sa stane, som vinná len a len ja. Písali sme si so spolužiačkou sms a ja som napísala len toľko, že som naštvaná na ďalšiu spolužiačku. To bolo všetko. Tá prvá jej to samozrejme ukázala.

Hneď bolo na mňa zle, že vraj ju ohováram, pritom som nepovedala nič. Ale čo človek nevie, evidentne si domyslí.

S tou, ktorú vraj ohováram, sme si to vybavili raz - dva. Vysvetlili sme si, čo je vo veci a povedala mi, že pre budúcnosť mám veci riešiť priamo s ňou a nie s niekym iným. Lenže ja som ich s nikým iným neriešila .... ktovie, čo ďalšie sa dozvedela. Cítila som sa ako malé hlúpe decko, ktoré dostáva pokarhanie od rodiča. Ale s ňou som to pôvodne nechcela riešiť, lebo by som bola za urážlivú a vzťahovačnú a vedela som, že ako rýchlo sa naštvem, tak ma to aj rýchlo prejde... no, teraz som na tom evidentne ešte lepšie...

Najväčší paradox na tom je to, že tá, čo ma nažalovala, sa správa akoby nič. Kľudne mi napíše a tvári sa, akoby sa nič nestalo ... Pretvarovať sa neviem, hádať sa nechcem, tak radšej len ignorujem...

A ponaučenie? Ľudí, ktorým sa dá naozaj veriť, je veľmi málo. Pred niektorými ľuďmi je ozaj najistejšie nehovoriť nič. Respektíve, jeden nikdy nevie, kto mu podkopne nohy nabudúce.

 Záchod

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu