Keď sa v texte vyskytlo nejaké slovíčko, čo mi ho pripomínalo, hneď som bola vedľa ... Tento zápočet by som prešla jedine ak zázrakom, aj to pochybujem. Keď som odovzdala papier, zavalil ma pocit beznádeje. Vyčítala som si, že som mohla zamáknuť aj viac, ale ... fakt sa mi to teraz nejako nedarí. Do očí sa mi pomaly začali tlačiť slzy. Nie som naučená prehrávať, to si priznám. Padať na hubu nezvyknem, ale asi je čas, aby som sa to naučila.
Kráčajúc zo školy som sa premáhala, aby som sa nerozrevala, ako malé decko. Keď som išla cez mesto, potvrdilo sa na mne moje obľúbené : ,,na posratého aj hajzel spadne!" Počula som pesničku, ktorú sme začali cvičiť s orchestrom. Začali, ale nedokončili, ani nedokončíme. Nikdy si ju nezahrám. Dirigent zomrel. Jeden hrozný pocit sa zmiešal s druhým a už mi ozaj nebolo treba viac.
Začala som sa ľutovať. Ale ako som spomenula, nie som zvyknutá padať na hubu! Spamätala som sa a vstúpila do svedomia. Nemôžem sa vzdať. Prehratá bitka nie je prehratá vojna. Ostáva mi len pozbierať stratené zuby, zaťať tie, čo ostali a ísť ďalej. Všetko je to len o tom, ako sa k tomu postavíme. A kto vstane miesto mňa? Iba ja!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár