blog o svini, či skôr jej smrti? Alebo o našich zvykoch, ktoré sú celkom dosť kruté?
Na úvod upozorňujem toto bude nevhodné pre deti, dojčiace mamičky, slabé povahy a zasrané snehové vločky.
Prečo Mortal Szombat? Tak to voláme s kolegom Gabim. Gábor je gazda, železničiar, tvrdá povaha, ťazká... Ale je aj otec, hlava rodiny a jediný chlap, gazda so všetkým, ako má byť.
Chlap z juhovýchodu Slovenska, životom bitý a s mnohými skúsenosťami a niektoré sa vám nebudú páčiť.
Vymyslel som ten pracovný názov "tej soboty", keď ide o život, nie len sviňke. Gabimu sa velmi páčil, veď to dal najavo svojim úškrnom a dodal "finom picsába, sviňa ide dole"...
Mortal szombat je deň, keď niekto umrie. Je to deň rituálnej vraždy cicavca, aby iné cicavce mohli jeho ostatky konzumovať a mali dostatok energie, na ďalšie obdobie života.
Beriem život iným, relatívne často. V práci, keď sa mi čosi postaví do cesty, človek, pes, jeleň, či divoké prasa. Doma, keď je potrebné skántriť kačku, kohúta, potkany, prasa...
Moje krédo je zabiť iba to, čo mi škodí, alebo chcem zjesť. A už keď mám zhasnúť sviečku, tak nech je to rýchle a bezbolestné... no a o tom je môj blog. Nie vždy sa zadarí a je to akási moja spoveď.
Akt prvý- mortal szombat
"Mišo, máš pušku? Svine mi voľne behajú a neviem ich zadržať, aby som ich strelil jatočnou, ubiť ich sekerou nechcem."
Gábor je dobrák. Niekto svine chová tak, že von z chlievu idú až spustené z krvi, no Gábor je dobrák a nechal ich voľne pobehovať po dvore a priľahlej starej vinici. A to bol aj problém. Polodivoké prasiatka, nenaučené na prítomnosť človeka, sa dajú ťažko odchytiť a bleskurýchlo streliť do hlavy, aby to mali za sebou rýchlo a podľa možnosti bez bolesti. Gábor si bol vedomý, že čím skôr zhasne sviečka, čím menej trpí duša, tým je to lepšie. A nemal to srdce chovať prasiatka zavreté celý ich úbohý život medzi stenami.
Dobrý to chlap...
A tak som jeden deň sadol na vlak do Somotoru, s puškou a odhodlaním splniť svoju úlohu na 100%.
Bolo teplé aprílové ráno, slniečko bolo ostré, skvelý čas na fotografiu. Vystúpil som na zastávke, kde ma Gábor čakal, odviezol ma k sebe domov. Tam bolo ticho, to ticho, ktoré veští niečo ponuré. Vtáky, psy, boli ticho, príroda vedela, že vyhasne život.
Odmietol som "fíldeci" na pevnú ruku, mám rád čistú hlavu, keď ide na to, pristúpili sme k aktu.
Moja historická puška kalibru .45-70gov je kanón. Tá dokáže s istotou, na 150 metrov zložiť bizona, ako za čias Buffalo Billa. A preto som si ju zvolil, lebo istota nie je guľomet, ale kanón...
No v krátkosti, Gábor odniesol kus tekvice a suchého chlebíka, namočeného v mliečku na dvor a po návrate dodal " to má rada Szuzike, posledné jedlo..."
Szuzike sa pustila do jedla odsúdenca a rana z pušky ju zastavila po pár sústach. Jej súrodenci sa rozutekali po dvore v ľaku z hromu, kým ona stuhla a padla, ako handra na zem...
Mala to rýchle, vydýchol som si, vďaka Bohu, netrpela...
Akt druhý- Szuzike nepôjde sama
"Mišo jedna je málo, strelíš ešte jednu?"
Strelím, ale... sviňky sa rozutekali, sú v šoku, opáľme jednu, dajme im kus zabudnúť, strelím druhú...
Tak aj bolo, prasiatka sa zľakli, no za ten čas, čo sme odsúdenú, na zjedenie opálili a oplakali, prišli k ostatkom posledného jedla odsúdenca a hodovali.
Gábor ma tľapol po chrbte svojou rukou ťažkou, ako rahno a zavelil "sú späť, móžeš!".
Nabil som druhý náboj, zameral, zadržal dych, pomaly vydýchol a opäť vzal život, aby iné pokračovali.
Samec, brat, Ďula...
ten chudák zdvihol mierne hlavu nadhadzujúc si kus žvanca, ale vďaka fakt silnej rane na koreň nosa padol.
Nebol by padol, nepoužiť tú ručnú húfnicu z dôb vojny Severu proti Juhu. Kosť sa roztrieštila a poškodila mozog natoľko, že mu tiekol, ako sopel z rypáku a zároveň mu tá obrovská strela preletela krčnou tepnou a hrtanom.
Netrápil sa dlho, pár sekúnd sa prestal sa hýbať úplne.
A šlo to, rúbať, sekať, rezať, mlieť...
Akt tretí- veríš si, chyba!
"idú vianoce, poď streliť!"
Išiel som. Poučený z minula som laboroval slabší náboj, ľahšiu strelu, aby nerozbila hlavu na kašu.
To samé miesto, obdobná situácia, ale už tu bol november a mráz kreslil na okná starého domu obrazce na okná.
"Strieľaj na kanca, ten veľký vajčak!" rozkaz znel jasne... hej rozkaz, ale realita? Prasiatka sa mleli medzi sebou a ja som mal problém isto zamerať obäť s istotou, že padne hneď, instantne.
Nemám rád prieťahy, ale ešte väčšmi nemám rád trápenie. Toto nerobím ani potkanom, čo mi zožrali malé ňuňu kuriatka.
No ale kanec musí padnúť, lebo proste musí... Gábor už bol mierne nervózny a hovoril mi ticho, stojac pri mne s oceľovou štanglou v ruke šeptom " streľ hoc macir, len streľ" a ja mne v duchu bleskurýchlo prebehlo hlavou "O.K. ..."
Rana na kanca, padla bokom. Vďaka na ten kaliber ľahkej strele, ktorá letela čertovsky rýchlo som ho "štrajchol" stranou, nad oko a strela putovala po rebrách pod kožou až k zadnici.
Kanec sa skrútil, padol okamžite v ohni, nevstal...
Och tá úľava, netrpel... Gábor odhodil štangľu, vytiahol nôž a rýchlo mu podrezal krk.
Krv striekala všade okolo a kanec sa snažil postaviť, no Gábor naučený brať život, s ľahkosťou, ako niekomu cigaretu z balíka ho prikľakol a nepustil, kým mu v očiach nevidel zhasnúť plameň...
Surreálny obraz muža kľačiaceho na svojej obäti, krv všade strieka, parí sa z tela, krvi na zemi, ktorá narušila inoväť mrazíka nad ránom v úplnom tichu...
Obraz tak silný a krásny zároveň.
Ja som vedel, že to nebolo dobré... Ja som vedel, že som ho nezabil, len ranil a Gáborova rýchla reakcia kanca oslobodila z trápenia.
Gábor na to prišiel pri rozoberaní tela obäte, autopsii budúceho obedu, večere...
"Veď ty si ho nezabil" mi hovoril značne podgurážený domácou.
"Nie Gabi, ja som ho len smrteľne ranil a paralyzoval, zlámaním polky kostí v tele, preto ho tak skrútilo"
" S tým mi už prosím svine nestrieľaj, skúsil si a kokotina, bratku."
Akt štvrtý- hon na predátora
"Miško, posledná z családe, ide dole, bode kolbás" zahlásil Gábor a ja som vedel, čo bude najbližšiu sobotu... Mortal szombat.
Ten rok bola jar skorá a veľmi teplá. Bahniatka už boli odrastené a ja mal pár dní vymyslieť, čím dám matku pluku a veľmi inteligentnú sviňu dole...
Veď... videla a bola prítomná smrti svojich blízkych... Viem! Čierny prach a guľa! Kombinácia zaručená, guľa z mäkkého olova prerazí aj hrubú lebečnú kosť (os frontale), ktorá, aj keď sa nezdá, u svíň znesie kurva veľa, taká jatočná pištoľ ju nemusí zdolať, hlavne pri staršom kuse, keď sa švy už zrastajú a hrubne...
ALE! guľa z mäkkého olova sa roztriešti a neurobí paseku cez pol svine a nebude trpieť.
... Som si myslel...
Človek mieni a Pánboh mení...
Krásna jarná sobota, teplá, tak akurát, desať dní, na klobásy, aby stihli obschnúť a môže prísť pôst.
Sviňka klasicky dostala poslednú strovu a čakal som. Čakal som dlho, stála zadkom. Nepojebem šunky...
Až sa otočila hlavou a ja som vystrelil. Ale, sviňka zdvihla hlavu a guľa jej otvorila rypák, ako Mojžíš vody červeného mora a veru, guľa sa zviezla lebkou, do stratena, kamsi do Sveta.
Hrozný pohľad, ešte horšie zažiť. Chudák sviňa doslova kričala strachom, ľakom a bolesťou.
Gábor hneď preskočil plot so sekerou v ruke, ja odhodil pušku kamsi bokom a tasil inštiktívne svoju pištoľ.
To je koniec srandy, domáca zabíjačka, pekne po starom, sekerou do hlavy, len nech chudák netrpí viac, ako musí.
Sviňka zmizla v bodliakoch a húštine, inštinktívne vbehla do rohu, kryjúc sa pred bolesťou.
Srdce ma bolí ešte teraz, chudinka...
Kým Gábor nadbehol sprava napriahnutý so sekerou v ruke pripravený zasadiť poslednú ranu, ja z ľava, zo svojou Gladis, pištoľou kalibru .45, istotou, že protivník padne.
Bol som pri nej prvý, naučený sa drať kriakmi a húštinou, za zverou som mal výhodu.
Padla rana z pištole a sviňka dostala na koreň nosa, strela jej rozrazila ostatky prepážky a prepážka mozog, ktorý vďaka prvej rane na čelo z pušky lietal všade okolo, ako je zvykom v tarantinovských filmoch.
Nikdy som neveril, že toto zažijem naživo.
Bolo to hnusné, krvavé a kúsky mozgu lietali okolo...
Padla... My sme padli od vysílenia.
Po rozobratí jej tela sme sa s Gáborom ožrali, jak prasce...
Toto nikdy nechcem opakovať.
Nie takto...
Mixelle, vaše zabíjačky sú rutina, rodinný obrad s obätou jedálnička.
Moje sú historky z podsvetia, plné krvi a akcie.
AK... ak to niekto dočítal až sem a chcel by bonus, horší, pridám, ale je to hodne cez čiaru...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár